Smrť je prirodzenou súčasťou bytia

Do rubriky Fakultní ruchy napsal Miroslav Vlček (Pátek, 21. říjen 2011)

Priestory Starej radnice sa pomaly zapĺňajú. Sedím v historickej miestnosti s pohodlnými stoličkami, základnou výbavou každej konferenčnej sály. Predo mnou sú spojené dva veľké stoly, na ktorých sú položené menovky rečníkov, fľaše s minerálkou a krásne vyleštené poháre. Dokonalosť sama. Trochu ma znervózňuje vykrivený nápis premietaný na plátne. V tom niekto pootočí projektor a hrany prezentácie sú narovnané. Bezzásahové zóny spôsobujú na Šumave premnoženie kôrovca. Dlhá téza, ktorá je orámovaná logom Masarykových debát, ako aj logami partnerov a sponzorov.

Za stôl si sadajú rečníci Vlašín, Hruška, Burgr, Stránský a Mrkva. Moderátor výrazne narúša vekový priemer osadenstva stola. Aspoň, že si zobral sako presne tak, ako ostatní rečníci.

Dávam sa do reči s ľuďmi vedľa mňa. Chcem zistiť ich názor na kôrovce a na výrub lesov na Šumave. Prvá mi odpovedá Terka, moja spolužiačka: „Kôrovec je prirodzená súčasť lesa, premnoženie nie je až taký problém. Som proti politike riaditeľa parku, tí ľudia by mali ísť do väzenia.“ Otáčam sa na druhú stranu a pýtam sa Jakuba, svojho druhého spolužiaka na tejto debate. „Mali by tie stromy rúbať nejako koncepčne, tak aby sa kôrovec nepremnožil, ale ani tak, aby nevyrúbali polku lesa. Mám však pocit, že tí ľudia sa nechcú dohodnúť,“ hovorí Jakub. Čo ale znamená koncepčné rúbanie a ako by mala by vyzerať dohoda? Hádam mi odpovede prinesie diskusia, ktorá už začala a zjavne ju rušíme našou debatou.

Páni za stolom za začínajú hádať. Ekológovia tvrdia, že výruby nie sú riešením, na druhej strane riaditeľ národného parku so svojim sekundantom výruby obhajujú. „Rúbať choré stromy, to beriem, ale medzi nimi sme našli až dvadsať percent zdravých,“ rozhorčuje sa jeden z ekológov, no vedenie parku na to veľmi nereaguje. Omieľa svoju pesničku o výrube, ktorý zachráni les. „Ak tie stromy nevyrúbete, ten chrobák vám ich všetky zožerie,“ vystupuje v diskusii chlapec, ktorý na Šumave cez leto brigádoval. Dodáva, ako fandí riaditeľovi parku a obviňuje ekológov z postranných úmyslov. Už sme vo fáze, keď každý na každého hádže špinu.

„My chceme zo života silou mocou odstrániť smrť. Smrť je však prirodzenou súčasťou bytia,“ vytrhnú ma zo zamyslenia slová jedného z ekológov. Zadívam sa na neho: sako zemitých farieb, kravata, okuliare. A predsa nepôsobí ani ako politik, ani ako poisťovák. Pôsobí dôveryhodne. Hovorí o tom, že treba nechať staré stromy zožrať kôrovcom, a tak uvoľniť miesto mladým stromom, ktoré pod nimi rastú. „Nech starí uvoľnia miesto mladej generácií, presne ako v živote,“ dodáva a publikum si nie je isté, či sa môže zasmiať.

Po debate sa znova pýtam Terky aj Jakuba na to, čo si myslia o Šumave. „Ja som názor zmenil. Pôvodne som považoval ekológov za bláznov, ktorí sa tam len tak priväzujú k barikádam, ale mali lepšie argumenty. Myslím si, že koncepčný výrub by mohol pomôcť. Ale po tom, čo som videl pána Stránskeho naživo, stratil som presvedčenie, že je výrub v dobrých rukách,“ hovorí. To isté tvrdí aj Terka. Ani ona neverí správcom národného parku. Odchádzam zo Starej radnice znepokojený a mám pocit, že dnes nie som jediný.