Jiří Pavelka: Dekan nám varil kašu ako dobrým a poslušným deťom | Halas Časopis studentů Fakulty sociálních studií. 27. ročník

Jiří Pavelka: Dekan nám varil kašu ako dobrým a poslušným deťom

Do rubriky Téma čísla napsala Natália Saganová (Úterý,  6. prosinec 2011)

Naša fakulta má krásnu budovu, kde je pre všetkých dosť miesta. Kedysi sa však študenti sociálnych vied museli tlačiť v budove na Gorkého ulici a pôvodne dokonca niektoré naše odbory neboli samostatné, ale patrili pod Filozofickú fakultu. O tom, aké boli začiatky vzniku našej fakulty a akú komornú atmosféru mala, porozprával profesor Jiří Pavelka, ktorý je na fakulte od jej zrodu. V roku 1998 spoluzakladal, a potom desať rokov viedol Katedru mediálnych štúdií a žurnalistiky.

Kto sa najviac zaslúžil o vznik našej fakulty?

Naše vyčlenenie z Filozofickej fakulty bolo záležitosťou dlhšieho vývoja. V procese zohral hlavnú úlohu profesor Možný, bez ktorého by fakulta s veľkou pravdepodobnosťou nevznikla. My všetci, ktorí sme sa po rozdelení stali vedúcimi novozaložených katedier, sme skôr pomáhali. Spolupracovali sme aj s niekoľkými učiteľmi, ktorí s Filozofickou fakultou rozviazali pracovný pomer a prešli k nám, hoci sme v tom čase nemali ani vlastnú budovu. Boli sme teda generálmi a vojskom v boji, ktorý Možný na fakultnej i univerzitnej úrovni viedol, a v roku 1998 aj vyhral.

Aký bol hlavný dôvod rozdelenia?

Dôvodov, prečo sa Filozofická fakulta rozdelila, bol celý rad. Predovšetkým to však bol odlišný spôsob vnímania procesu výučby, a najmä riadenia fakulty. Sociológovia predsa len vidia skutočnosť trochu inak, než klasickí filológovia alebo umenovedci.

Ako vnímala Filozofická fakulta, že od nej odchádzame?

Bol to rozvod. A rozvod nemôže byť pokojný. Bolo to dramatické s veľkým množstvom emócií. Psychológia sa napríklad rozdelila na dve časti, polovica vyučujúcich ostala na Filozofickej fakulte. V tej dobe spoločenskovedné disciplíny nemali veľký kredit, neboli veľmi zapojené do spoločenskej sféry. Zrazu sa ale ukázalo, že máme rovnako veľké množstvo prihlásených študentov ako Filozofická fakulta. Tá pritom vždy na univerzite patrila k fakultám, o ktoré bol najväčší záujem. Zásadným spôsobom sa teda zmenila situácia, dopyt po študijných odboroch.

Čo bolo dôvodom odchodu pre vás osobne?

Mal som dôveru v samotný projekt. Prešiel som akousi anabázou, ktorá bola spätá s mojím pôsobením na amerických univerzitách. Mal som predstavu o trochu inom spôsobe manažmentu vysokých škôl, než ako sa to u nás na začiatku deväťdesiatych rokov robilo. Zdalo sa mi, že skúsenosti, ktoré som mal, by som mohol uplatniť na novej sociálnovednej fakulte.

Ako ste sa dostali k postu vedúceho katedry?

Bol som oslovený profesorom Možným a v tej dobe docentom Rabušicom, s ktorými som sa poznal. Prestup na novú fakultu však nemal podobu menovania, na všetky miesta vedúcich katedier bol vypísaný konkurz. Tí, korí v ňom boli vybraní, sa potom vedenia katedier aj ujali.

Sprevádzali vznik nových katedier nejaké problémy?

Nových katedier bolo niekoľko a mali komplikovaný život. Na českej akademickej pôde napríklad neexistovala tradícia odboru mediálnych štúdií, a zároveň chýbala nosná a živá tradícia odboru žurnalistiky. K dispozícii nebol učiteľský zbor, museli sme reakreditovať bakalársky štúdijný odbor a akreditovať magisterský odbor. Bolo to teda veľmi dramatické obdobie. Katedry, ktoré prechádzali z Filozofickej fakulty, ako napríklad sociológia, mali oveľa jednoduchšiu situáciu.

Aké boli prvé roky novej fakulty?

Na začiatku sme žiadnu vlastnú budovu nemali a prvého pol roka sme žili na Filozofickej fakulte. Členovia našej novej fakulty teda sedeli vo svojich starých pracovniach a dekanát dokonca úradoval v sklade. Samozrejme, existoval sľub, že sa pre nás nejaká budova získa a upraví. Ten sa splnil ziskom budovy na Gorkého ulici. Potom sa však ukázalo, že sme fakulta, ktorá má veľký rozvojový potenciál, a že potrebujeme väčšie priestory.

Naša budova je náš bazén

Ako dlho trvalo sťahovanie fakulty?

Zažil som dve sťahovania, z Arne Nováka na Gorkého a odtiaľ po niekoľkých rokoch na Joštovu. Bol to dlhodobý proces. V čase, keď sa plánovala výstavba kampusu, bol vytvorený harmonogram presunu a, samozrejme, prestavania budov. Po vysťahovaní Lekárskej fakulty bolo potrebné budovu na Joštovej zrekonštruovať, pretože bola nepoužiteľná pre naše účely. Pôvodné plány však boli trochu iné. Mali sme napríklad predstavu o podzemnej garáži, čo sa ukázalo nemožné tak po peňažnej, ako aj po ekologickej stránke. Teraz tu máme jedno parkovacie miesto a je to šialené. Keď nám príde na návštevu zahraničný hosť, nemá tu kde zaparkovať. Ale to sú len také drobnosti.

Ako ste vnímali obdobie prestavby?

Dlho sme chodili a pozerali sa, ako stavba pokračuje. Boli sme nedočkaví, tajomník Moštěk tu bol celý čas. Chodil každý deň na kontrolu a sledoval, čo sa tu deje. Za to by mal dostať medailu. Dostavaná budova je teraz náš bazén, náš životný priestor. Jeho steny a kapacita sú zase limity fakulty. Ona už jednoducho neposkytuje možnosti pre nejakú ďalšiu kvantitatívnu vývojovú perspektívu.

Myslíte si, že to, že v Krmítku bola pitevňa a v átriu sa robili pokusy na zvieratách, môže nejako ovplyvniť auru našej školy?

V okamihu, keď sa začala prestavovať táto budova, sa začala písať iná história. Ja ako Tibeťan voľbou (pokúsil som sa to vysvetliť v knihe O ruži, Tibeťanoch a postmodernizme) viem, že aura tejto inštitúcie je pozitívna v tých správnych farbách. Tvorí ju kombinácia hráškovozelenej, ktorú ma v znaku, a svetložltej so svetlomodrou. Konzultoval som to s Lámou Lakshim, ktorý svojho času navštívil našu fakultu.

Je rozdiel medzi fungovaním fakulty dnes, a fungovaním v jej začiatkoch?

Existovala akási „fáza filozofická“ a „fáza gorkovská“, kde na katedre bolo napríklad tridsať študentov bakalárskeho štúdia v jednom ročníku a všetkých sme ich poznali. Tri roky sme nemali magisterské štúdium, museli sme si študentov najprv „vyrobiť“. Na začiatku ich na magistra išlo desať, dnes ich tam máme šesťdesiat v každom ročníku. Samozrejme, aj teraz som schopný zaregistrovať aktívnych študentov v seminári alebo tých, čo prídu za mnou na konzultáciu. Ale tie časy, keď katedra žila akoby pri jednom ohni a so študentmi sme sa poznali a pravidelne osobne stretávali, sú už dávno preč.

Vtáky sú neverné stvorenia

Ste duchovným otcom žurnalistického Spolku přátel Ptáka Ludvíka. Prečo Pták Ludvík vznikol?

Vznikla tak príležitosť pre študentov, aby spoznali vyučujúcich, porozprávali sa s nimi, ale tiež aby mali dôvod stretávať sa navzájom aj mimo výučby. A čo je vlastne ten Pták Ludvík? Na nejakej výstave som uvidel drevenú originálnu hračku. Napísané pri nej bolo, že sa volá Pták Ludvík, tak som ju kúpil. Ja občas kupujem veci a vnímam ich ako darčeky do budúcnosti, pre bližšie neurčeného príjemcu. Niektoré napríklad môžu byť pre niekoho, kto sa ešte ani nenarodil.

Ako spolok funguje?

Vymyslel som stanovy a na začiatku každého semestru sme neformálne privítali všetkých študentov prvého ročníka. Kúpil som dvadsať litrov burčiaku, pričom väčšina študentov ani nevedela, čo to je, a prečítal som tam pravidlá fungovania spolku. Každý, kto bol prijatý na katedru alebo ju len navštívil ako hosť, sa stal doživotným členom spolku. Či už chcel, alebo nie. Zároveň boli všetci predsedovia. Vymyslel som aj kategóriu zaplatených predsedov pre prípad, že by sa chcel pripojiť niekto zo zahraničia. Keďže je členstvo doživotné, možnosť rozhodnúť sa, či v spolku člen ostane, vzniká až po jeho úmrtí.

Čo robí Pták Ludvík počas semestra?

Žije si svojím životom. Je tu do leta, robí študentom „mámu“ a „tátu“. Dohliada na ne, aby si nezlomili nohu, keď idú odniekiaľ opití. Prídu prázdniny, Ludvík si niekam odletí, a to je dôvod sa s nim rozlúčiť. Potom sa nevie, či sa znovu vráti, lebo vtáci sú neverní, možno až promiskuitní. O to radostnejší je vždy jeho návrat po prázdninách.

Dnešná fakulta je viac biznisová, než rodinná

Spomínate si na nejaké príhody zo začiatkov fakulty?

Keď nás učiteľov bolo tak okolo dvadsiatky, profesor Možný nás pozýval na kašu. Všetci sme sa schádzali u neho na dekanáte, okolo Mikuláša. Naozaj sa varila kaša na elektrickom variči a stačil taký stredne veľký hrniec, všetkým sa ušlo. Vyzeralo to ako také posedenie pre dobré a poslušné deti. Viete si predstaviť aký veľký hrniec by musel mať dekan teraz? Také veľké kachle tu nemáme.

Mávali ste ešte nejaké podobné stretnutia?

Každý rok bol na „dvorečku“ na Gorkého Semester End, kde sme mali taký rituál. Každý ročník bol v réžii jednej z katedier, ktorá pripravila program a všetko zaplatila. Bola to príležitosť stretnúť sa so všetkými členmi dekanátu, vtedy to bolo pár ľudí. Pozývali sme aj externých učiteľov. Tancovalo sa tam, spievalo, rozprávalo. Svojho času sme tiež ako katedra robili výjazdné zasadanie na Cikháji na dva, tri dni. To bol priestor na to, aby sa ľudia spoznali aj inak, než keď sa stretnú raz za mesiac na zasadaní katedry. Ak majú totiž vyučujúci iný odbor, aj keď sú na jednej katedre, nie je zvyčajne dôvod, aby sa stretávali. „Fáza gorkovská“ bola teda taká rodinná. Teraz tu máme skôr „fázu biznisovú“, kedy sa všetko podriaďuje hodnoteniu, prísnym reguliam a pravidlám.

Myslíte si, že o našej fakulte kolujú nejaké mýty?

Ak nie sú študenti, ktorí si tie mýty vymyslia, tak nie. Nie je to len o tom, že sa zakladajú nejaké akcie a rituály, ale aj o tom, že sa vymýšľajú príbehy o učiteľoch. A krásne na tých príbehoch je, že nie sú pravdivé, alebo sú pravdivé len napoly. Život dnes totiž získava inú, politicky korektnú podobu, kedy sa navzájom nesmieme ku sebe priblížiť. Ľudia by pritom mali na seba niečo prezradiť, stať sa priateľmi. V priestore, kde sú veľmi prísne nastavené pravidlá, je to však veľmi ťažké.

Ukrýva podľa vás naša fakulta nejaké tajomstvo?

Toto je transparentná fakulta. Ak sú dvere otvorené a môžete vojsť v úvodzovkách kamkoľvek a kedykoľvek, a zároveň máte schopnosť chápať, tak inštitúcia nemá žiadne tajomstvá. Tajomstvá majú jednotliví ľudia. Niektoré sú veľmi krásne, niektoré sú menej. Tak už to chodí, lebo nie každý je šťastný a spokojný. Človek môže byť nešťastný v zlatom zámku, ale aj šťastný vo väzení. Naša fakulta nie je, ako som presvedčený, našťastie ani jedno. Tu sú dvere otvorené a stačí vstúpiť, aj keď niekedy treba predtým zaklopať.

blog comments powered by Disqus