Fakulta sociálních studií? Historky, legendy a mýty

Do rubriky Téma čísla napsala Terézia Šimová (Pondělí, 5. prosinec 2011)

Aké historky sa tradujú v zákulisí fakulty? Kolujú po jej priestoroch zvláštne legendy alebo je opradená záhadami? Sú študenti na prednáškach nútení počúvať akademické vtipy, ktoré aj tak nepochopia? Ako sme zistili, vzhľadom k veľmi krátkej histórii našej fakulty, vyššie vymenovaných žánrov nie je mnoho. Alebo sú také ošemetné, že sa nám ich vyučujúci a starší študenti zdráhajú prezradiť? Asi áno, pretože ponúkame odpovede len troch, ktorí nabrali odvahu (alebo skôr majú dobrú pamäť).

Roman Chytilek, prodekan pre štúdium a odborný asistent na katedre politológie

Neviem, či sa nasledujúca historka z doby, kedy som študoval, naozaj stala, ale na katedre politológie sa traduje. Je o novinárskej práci. Keď v marci 1999 došlo k bombardovaniu Juhoslávie silami NATO, chceli novinári vyjadrenie niektorého z učiteľov-expertov vtedy malej katedry politológie, ale žiaden nebol zastihnuteľný. To veľmi mrzelo aj pani sekretárku B.L., ktorá všetko telefonicky vybavovala a ktorá sa novinárom ospravedlňovala, že k takej smutnej udalosti s civilnými obeťami nie je schopná nikoho zohnať. To však novinárom úplne stačilo. Ďalší deň vyšlo v spravodajstve jedných veľmi serióznych novín, že “podľa B.L. z katedry politológie FSS MU v Brne predstavuje bombardovanie Juhoslávie silami NATO smutnú udalosť s civilnými obeťami". Ja dodávam, že keď dnes čítam novinové vyjadrenia „mediálnych sociálnych vedcov“ k rôznym témam, citácia našej pani sekretárky ma v tomto kontexte nijako nepohoršuje…

(Pozn. autorky: Rovnakú historku poskytol aj docent Holzer, jej pravdivosť je teda overená.)

Jaroslav Střítecký, profesor na Ústave hudební vědy a člen Oborovej rady na Fakulte sociálnich studií

Fakulta nebola kedysi ako dnes. Za socializmu sme fungovali na katedre sociológie ako “Bratrstvo ztracených”, mali sme totiž len piaty ročník. V Brne to bolo úplne zabité. Našťastie nás tu bolo veľa kamarátov a veľmi rýchlo sa všetko obrátilo bez našej aktivity – spolu nám bolo dobre, pokiaľ nám z ministerstva školstva nedosadili šéfa, ktorý nebol ani tak zlý, ako blbý. Ale ten čoskoro umrel.

Najstarším na katedre sociológie bol Mojmír Hájek (ten vyštudoval u Inocenca Arnošta Bláhu). My sme mu hovorili “Hájek obecný”. Až do svojej smrti sa zaoberal životom baníka, za čo sme sa mu smiali, ale pre nás to slúžilo ako skvelá zásterka – mohli sme za socializmu hovoriť, že sa zaoberáme baníkmi a mali sme pokoj.

Vtipné tiež bolo, že v šesťdesiatych rokoch nadväzovala fakulta styky so zahraničím, hlavne so Západom. V auguste 1968 sme si ale uvedomili, že paradoxne nemáme žiadne kontakty na Východe. Vytváranie kontaktov sa teda stalo ideou sociologických sympózií. A práve na nich sme sa všetci zamilovali do terajšej predsedníčky slovenskej vlády Ivetky Radičovej, ktorá bola taká pravá hornouhorská deva.

Dnešná profesorka na katedre environmentálnych štúdií Hana Librová sa nám zase vysmievala, že “nechávame študentov sociológie bláboliť a sami blábolime”. Hanička totiž ako vyštudovaná biologička vyžadovala exaktnosť a učila nás určitej prísnosti.

S profesorom Možným sme boli výborní lyžiari, ja ovládam aj windsurfing. Dohodli sme sa teda, že na katedru nepustíme nikoho, kto nebude vedieť lyžovať a plávať. Lyžovať sme chodievali aj so študentami do hôr, kde sme sa lepšie spoznali a začali mať k sebe dôveru. Učili sme vlastne budúce sociologičky a budúcich sociológov brzdiť zadkom na svahu. Snažili sme sa naučiť plávať aj bývalého profesora našej katedry sociológie Jana Kellera, lenže ten bol úplne neschopný. Spomínam si, ako ho útly Možný držal pod bruchom vo vode a pokúšal sa ho udržať nad hladinou, ale bola to absolútna katastrofa!

Čo sa týka mojej osoby a záhad, poviem len jedno: Ja, keď som z tejto zeme preč, nastane tu nejaký neporiadok. Bolo to tak v roku 1968, a bolo to tak aj v roku 1989, keď som bol v Nemecku.

Jakub Venglář, študent mediálnych štúdií na magisterskom stupni a člen Spolku přátel Ptáka Ludvíka

Veľa zaujímavých historiek sa krúti okolo tajomného šiesteho poschodia. Podľa jednej zo starých legiend tu funguje vírivka, v ktorej si žurnalistický maskot Pták Ludvík užíva so svojimi fanúšičkami. Necháva si nimi i teplou bublajúcou vodou masírovať svoje nesmierne ego. Sám Ludvík je zdrojom ďalších historiek a povestí. Za všetky môžem spomenúť prípad vykradnutia jeho fakultného hniezda, ktorý dodnes nebol uspokojivo vyriešený. Jedna z teórií tvrdí, že tento hanebný čin spáchal Ludvík sám, aby sa dostal na predné stránky novín a zvýšil tak svoju upadajúcu popularitu.

POZOR! Ak ste zamestnancom fakulty a spomínate si na nejaké historky podobné tým, ktoré sme uverejnili v ankete, pošlite nám ich prosím na redakčný mail redakce@casopishalas.cz. V ďalšom čísle najlepšie uverejníme a každý autor príbehu bude ocenený naším odznakom. Chceme totiž, aby aj učitelia radi čítali Halas!