„Počas svojho života som žil v piatich rôznych krajinách po celom svete,“ konštatuje Tomáš Graumann hneď na začiatku rozprávania bez štipky vychvaľovania. Na vitálnom starom pánovi s pestovanou bradou je vidieť, že pred publikom rozprával už mnohokrát. Je totiž jedným z 669 českoslo­venských židovských detí, ktoré boli tesne pred vypuknutím druhé svetovej vojny zachránené anglickým maklérom Nicholasom Wintonom. Graumann, dieťa so šťastným číslom 652, začína líčiť svoje detstvo na pozadí predvojnovej Európy. Je o to zaujímavejšie, že sa odohrávalo priamo v Brne. Hovorí po anglicky, občas svoje rozprávanie okorení českými výrazmi. Plynulou češtinou už ale hovoriť zabudol.

Kufre si odneste sami

Tesne pred vojnou mu jeho matka vybavila cestu posledným Wintonovým vlakom z Prahy do Škótska v domnienke, že sa o pár mesiacov vráti. „Vôbec som nepochopil, že to bolo posledné zbohom,“ spomína na obzvlášť dojemné chvíle lúčenia. Spolu s ním mal cestovať aj jeho brat Tony, toho však už nikdy neuvidel. Kvôli chorobe ostal doma a ďalší vlak z pražskej stanice do Škótska nikdy nevyrazil.

„Brat, rodičia, babička a skoro všetci moji príbuzní zomreli v koncentračných táboroch,“ bilancuje smutné udalosti Graumann. Prvé týždne v Británii neboli ľahké a malý Tomáš sa nevyhol ani absurdným situáciám: “V kontinentálnej Európe boli Židia nevítaní. Na druhej strane tí anglickí odmietali niesť kufre po príchode detí, o ktoré sa mali starať, pretože bola sobota."

Tomáš Graumann pokračuje rozprávaním o živote v Škótsku, kde sa okrem zvládnutia angličtiny a zabudnutia češtiny priučil pleteniu ponožiek, pečeniu muffinov a skautingu. Za pomoci učiteľov tam objavil aj Ježiša. Po chvíli to vyzerá tak, že jeho rozprávanie sa nenápadne mení na svedectvo obrátenia ku kresťanskej viere, ktoré Graumann podfarbuje citátmi z Biblie. Študenti sa začínajú mierne mrviť. „Tak toto snáď nie…,“ komentuje polohlasne situáciu párik metalistov.

Vzápätí však Graumann objasňuje otázku, prečo sám seba nazýva dvakrát zachráneným dieťaťom. „Som zachránený Nicholasom Wintonom pred smrťou a zachránený Ježišom pred peklom.“ Dokonca prejavuje svoj zmysel pre humor, keď sa prítomných pýta, či čítajú každý deň Bibliu. Na prvý pohľad je však jasné, že viera je samozrejmou súčasťou jeho života a pomohla mu vyrovnať sa s neľahkým detstvom.

Svadba v džungli

Po uplynutí hodiny stretnutia začína byť tlmočníčka skutočne trochu utlmená. Jej preklady začínajú pokrivkávať podobne ako Graumann, ktorý takmer padá z pódia. „Pán Graumann sa učil za zdravotnú sestričku,“ zaznie od tlmočníčky a pár študentov sa zameje.

Graumann sa dostáva ku svojej misijnej ceste na Filipínach, kde stretol svoju ženu Caroline. „Svadbu sme mali v kostole, postavenom uprostred džungle. Máme iba štyri deti a len desať vnúčat,“ zavtipkuje. Na scénu vystupuje aj Caroline a spoločne zanôtia známu gospelovú pieseň Toto je deň po filipínsky aj po anglicky. Česky už spieva väčšina obecenstva v aule. Niet úniku, keďže slová piesne sa zjavili na veľkom „slajde“.

Na záver si diváci môžu pozrieť krátky dokumentárny film zo spomienkovej cesty „Wintonovým vlakom“ na počesť 70. výročia záchrany židovských detí. Po ňom Graumann zdôrazňuje svoju životnú filozofiu, a zároveň hlavnú myšlienku stretnutia: „Všetci dostávame príležitosť len jedenkrát a mali by sme ju využiť. Pretože v skutočnosti vlastne nikam nepatríme,“ dodáva a na „slajde“ sa zjaví v tričku s nápisom God Bless America.

blog comments powered by Disqus