Maléry pána bakalára

Do rubriky Minitéma napsal Martin Habčák (Úterý, 29. květen 2012)

Dramatické problémy s promóciami sa nevyskytujú iba v inštitucionálnej rovine, o ktorej ste si už nakoniec mohli prečítať v článku Alžběty Mrázovej, ale aj v rovine situačnej, ktorá tkvie jednoducho v tom, že je študent blbec.

Na tie vlastné bakalárske spomínam doteraz s dojatím. Už na úvod mama zhodnotila, že na túto príležitosť sa netreba nijako špeciálne obliekať. Veď to predsa nie sú naozajstné promócie. Keďže ako inžinierka zo skutočnej (rozumej technickej) školy hľadí s nedôverou aj na titul magistra, nemám jej to za zlé. Otec žiadny titul nemá, a tak ho trápi iba narastajúca tesnosť nohavíc k obleku. Brata netrápi nič, má voľný byt. Toľko ku charakteru slávnostného momentu v rodinnom kruhu.

Prichádza promočné ráno a s ním generálka. Motivačno-organizačné video, nikoho nech ani nenapadne obchytkávať žezlo! Skúšobný trojrad, tri chýbajúce elementy v trojrade, nervové zrútenie koordinátorky a oneskorený príchod dvoch elementov. Motivačný príhovor fotografa a cenová ponuka. Zdôraznenie faktu, že aj keď má pedel uhrančivý úsmev, za žiadnu cenu mu pri skladaní sľubu nesmieme venovať pozornosť. Tá patrí výhradne fotoobjektívu. Pripomenutie cenovej ponuky. Nástup trojradu pred dverami auly. Kameraman v šiltovke, tričku a džínach. Príchod zadýchaného tretieho elementu.

Nastupujeme. Starí rodičia mávajú, rodičia blýskajú. Rozžiarené študentské tváre plné očakávania sa razom zahaľujú smútkom. Obľúbený dekan si na našu skupinku nenašiel čas, a tak sa musíme uspokojiť so zborom prodekanov. Motivačný príhovor prodekanky. Vraj sme teraz fakt elitní, a preto nemáme robiť vo svete hanbu. Rozmýšľam, prečo by som si predsa len nemohol siahnuť na žezlo. Mama sa baví a otec sa snaží zistiť, ako zapnúť foťák.

Čas na preberanie diplomov. Som pevne rozhodnutý siahnuť si na žezlo, byť rebelom bez príčiny je cool v každej dobe. Prichádzam ku žezlu, sľubujem vernosť republike a venujem pozornosť pedelovmu uhrančivému úsmevu. Rozmýšľam, prečo existuje slovo uhrančivý. Odchádzam sa pokloniť. Zabudol som si siahnuť na žezlo. Zabudol som si prebrať diplom. Vraciam sa po diplom vedľa ďalšieho sľubujúceho študenta. Som na ceste do trojradu. Zabudol som sa pokloniť. Rozmýšľam, prečo nás vlastne varovali pred uhrančivosťou pedelovho úsmevu. Miesto poklony sa pred publikom plieskam po čele. Som na ceste do trojradu. Zase som sa zabudol pokloniť. Klaniam sa v polpiruete, v publiku vládne dobrý rozmar. Mama sa snaží zistiť, ako zapnúť foťák.

Motivačný príhovor vybratej študentky. Rozmýšľam, prečo ľudia vymysleli motivačné príhovory. Pozorujem, že vybratá študentka prejavuje známky dojatia. Mám podozrenie, že vedľa stojaci študent prejavuje známky spánku. Príhovor sa konečne dostáva cez všetky spektakulárne magnificencie, magnificentné honorability a honorabilné spektability. Vybratá študentka burcuje k zodpovednosti voči škole a ku hrdosti na diplom, ktorý sme práve získali. Rozmýšľam, prečo si ľudia vešajú diplomy na stenu. Vedľa stojaci študent sa uprene snaží na svojej topánke objaviť portál do paralelného vesmíru. Vybratá študentka ešte stále pokračuje v motivačnom príhovore. Rozmýšľam, prečo. Vedľa stojaci študent otvorene spí.

Je po všetkom. Stojíme vo fotofronte pred ceduľkou s názvom našej fakulty. Ukazujem rodičom, ako zapnúť foťák. Nasleduje skupinová fotka v átriu. Mám podozrenie, že červené diplomy už zrušili, lebo všetci majú modré. Fotograf opakuje cenovú ponuku. Rodičia fotky rozhodne chcú, aby aj babka videla. O stredne dlhý časový úsek neskôr sa rodičia rozčuľujú nad cenou fotiek. O veľmi dlhý časový úsek neskôr sa rodičia rozčuľujú nad nevydarenými fotkami, na ktorých uhrančivo hľadím na pedela s rukou natiahnutou na polceste k žezlu.