Do České republiky jste přišel studovat v roce 1992, co Vás k tomu tehdy vedlo?
Je to dlhý príbeh, ale ja som sa vtedy ešte hlásil na marxisticko-leninskú sociológiu do Bratislavy. V tej dobe, za socializmu, to bolo svojím spôsobom jedno. Dôležité bolo niekam sa vôbec dostať, pretože otvárali ročníky, do ktorých sa prijímalo iba päť ľudí. Hoci som veľmi dobre vedel, do čoho idem, situácia ma prekvapila a už v treťom semestri som sa pevne rozhodol odísť. Našťastie som sa dohodol s profesorom Možným na úteku do Brna, kde bola výučba kvalitná.
Můžete tedy konkrétněji přiblížit, jaká byla tehdejší situace na katedře sociologie v Bratislavě?
Napriek tomu, že tam vtedy učil výkvet slovenskej sociológie, situácia nebola ideálna. Slovenská spoločnosť sa začala veľmi nacionalizovať. To sa prejavilo aj na samotnej katedre, ktorá sa v podstate rozpadla na federalistov a nacionalistov. Kvalita výučby tak začala klesať a aj atmosféra bola zlá.
Jaké měli v té době Slováci podmínky na českých univerzitách?
Mňa ešte nechali doštudovať magisterský stupeň, ale na doktorandskom programe som už pokračovať nemohol. Bolo to veľmi finančne náročné a taktiež si pamätám, že okolo roku 1998 už v Brne prakticky Slováci neboli. Podmienky sa zmenili až medzivládnou dohodou z roku 1999, podľa ktorej tu Slováci mohli začať študovať za rovnakých podmienok ako Česi.
Zabýváte se tématy jako je migrace, etnicita, národ či identita. Jak vnímáte tu svoji?
Myslím, že každý medzi jednotlivými identitami prepína. Za svoj domov považujem Bratislavu, ale moja identita je skôr stredoeurópska. Vyrastal som v Československu na českej kultúre, vďaka mojim koreňom i na poľskej a väčšina našich susedov bola maďarskej národnosti.
Bol na mňa vyvíjaný tlak, aby som prednášal v slovenčine
Přednášíte ve slovenštině, setkal jste se někdy s problémem ze strany studentů, či nátlakem z vedení katedry, abyste přešel na češtinu?
Práve naopak. Keď som prišiel do Brna, snažil som sa dokonca prednášať v češtine, ale spolužiaci a učitelia ma vždy odrádzali. Vedúci katedry Marada mi zdôrazňoval, aby som prednášal v slovenčine, pretože českí študenti by mali rozumieť aj po slovensky. Sú však slovíčka, o ktorých viem, že by im študenti nemuseli rozumieť. Preto ich radšej poviem v češtine, ale inak s tým nie je problém. Naopak, keďže žijem v Bratislave, skôr mi ľudia povedia, že mám zlú slovenčinu a občas sa mi do reči vkradne bohemizmus.
Dokáží se Slováci s češtinou lépe vypořádat než my se slovenštinou?
Povedal by som, že áno, ale viete, to je úplne samozrejmé. Slováci odmalička sledujú filmy v češtine a čítajú aj české knihy. Niekedy to ani inak nejde, pretože česká ponuka je kvalitnejšia. Zato keď dám českým študentom prečítať slovenský text, majú s tým veľký problém. Je to ale prirodzené, pretože na to jednoducho nie sú zvyknutí.
Mnoho Slováků odchází studovat do České republiky, netrpí tím Univerzita Komenského v Bratislavě?
Keďže učím aj tam, môžem povedať, že kvalita výučby sociológie je trochu nižšia, než v Brne. Nemyslím si však, že by to bolo spôsobené týmto odlivom. Sú tam rovnako nadaní ľudia, ale nepracuje sa s nimi žiaľ tak dobre ako na našej fakulte.
Jací jsou tedy studenti na naší fakultě?
Slovákov študujúcich v Brne si rozdeľujem na tri skupiny. Prví sú z Považia, tí to majú do Brna rovnako ďaleko ako do Bratislavy. Vedia, že tu nie je tak draho a aj služby sú kvalitnejšie. Druhí sú z väčších miest, tí sú veľmi kvalitní a niekedy aj lepší než českí študenti. Tretia skupina je maličká, väčšinou ide o deti slovenských elít, ktoré sem idú zámerne a majú veľký sociálny i kultúrny kapitál. Tí viditeľne prevyšujú ostatných.
Študenti zo Slovenska sú pre Česko dobrou investíciou
Stále zde panují určité stereotypy o tom, že Slováci zabírají českým studentům místa na univerzitách, čerpají výhody, které platí daňoví poplatníci. Co si o těchto názorech myslíte?
Ja tomu ľudsky rozumiem, ale veľa Slovákov tu aj tak zostane a Česká republika z nich potom profituje. Myslím si teda, že je to pre Česko dobrá investícia – Slováci im tie peniaze prinesú späť. Samozrejme, sú aj takí, čo nezostanú, ale je isté, že budú udržovať styky s Českom a uprednostňovať české akademické prostredie i české súkromné firmy. Opakujem, že Česko robí oveľa horšie investície a toto určite nie je priestor, kde by sa malo nariekať nad zle investovanými peniazmi.
Změnil se nějak radikálně přístup Čechů k slovenským studentům v době, kdy jste studoval vy a teď?
Podmienky sú veľmi dobré a väčšiu ústretovosť si ani neviem predstaviť. Slováci môžu písať aj komunikovať po slovensky. Rovnaké to bolo, aj keď som študoval ja. Bol som pripravený, že prejdem na češtinu, ale profesor Možný mi explicitne povedal, že v žiadnom prípade. Je pravda, že v Prahe bola situácia úplne iná, možno je tomu tak doposiaľ. Moje dobré skúsenosti sú späté hlavne s Brnom.
Na FSS nedávno proběhl Česko(-)slovenský týden, který má mimo jiné za cíl udržovat přátelské vazby. Jak hodnotíte vztah Čechů a Slováků?
Akákoľvek spolupráca je veľmi prínosná a potrebná. Je dôležité budovať väzby, ktoré môže ďalšia generácia využiť. Všimnime si, ako sa Česi a Slováci navzájom vyhľadávajú. Existuje previazanosť nielen ekonomická, ale aj kultúrna. Česká republika ma obsadený slovenský trh, a keď pôjde česká kapela koncertovať do Nemecka, je to iné, ako keď prídu na Slovensko. Nadštandardnosť vzťahov spočíva v tom, že stále mentálne zdieľame spoločný priestor.
V rámci této akce proběhla Masarykova debata na tezi, zda bylo rozdělení Československa chybou, či ne. Jak jste to tehdy vnímal?
V tej dobe som bol, tak ako väčšina slovenskej elity, proti. Boli tam emócie, ale tak isto aj pragmatické dôvody. Niektorí ľudia taktiež upozorňovali na to, že malé Slovensko bude mať oveľa menší vyjednávací priestor v prípade problémov. A to sa dnes, samozrejme, prejavuje. Napriek tomu je tá debata podľa mňa zbytočná. Obidve krajiny prešli úspešnou transformáciou, nemá teraz zmysel riešiť, či to bola chyba alebo nie. Skôr je dôležité vedieť sa dohodnúť a zhodnúť na dôležitých témach v rámci zahraničnej politiky.
Dnes by bol Masaryk dobrým európskym prezidentom
Pojďme se však spíše zaměřit na ideovou stránku věci. Nebyla Masarykova idea čechoslovakismu umělým konstruktem, který nemohl fungovat?
Samozrejme, že to bol nefunkčný model. Bolo to však kvôli tomu, že Masaryk dramaticky predbehol svoju dobu. Keby žil dnes, bol by najlepším kandidátom na európskeho prezidenta. Veľmi dobre vedel, že v etnizovanom priestore strednej Európy je potrebný celok, ktorý vyvažuje nemecký a maďarský živel. Navyše, prišiel s československým národom ako politickým národom. Vedel, že nesmie potrieť etnicitu, ktorá by však napriek tomu nemala zohrávať kľúčovú úlohu v našich identitách. Mnohí Slováci túto ideu nechápali a Česi vnímali Slovensko ako zaostalú krajinu, čo pretrvalo prakticky dodnes. Obidve strany teda túto ideu systematicky ničili. Slováci na ňu neboli mentálne pripravení a Česi obe identity zliali dohromady.
Můžeme tedy říci, že po rozdělení tyto výčitky zmizely a vztahy se na určité úrovni zlepšily?
Výčitky určite zmizli a vzťahy sú dobré. Napriek tomu je tam taká smiešna miera patológie. Slováci veľmi často poukazujú na to, že keď niečo funguje v Česku, tak je to potrebné zaviesť aj na Slovensku. V tomto zmysle stále funguje Česká republika ako akýsi referenčný rámec, ale platí to aj opačne. Keď sa Čechom nedarí, tak povedia, že už to majú dokonca i na Slovensku. Ten vzťah je taký ambivalentný, navzájom si prajú úspechy, ale zároveň chcú Slováci Čechov dobehnúť. Keď sa naopak Slovákom naozaj darí, Česi cítia, že už je toho priveľa. Napriek tomu mám skúsenosti, že si navzájom prajú hlavne dobré. Len keď sa hrá hokej, tak je situácia viac vypätá.
Po rozdělení Česká republika odvozovala svoji národní identitu především z doby první republiky. Na čem budovalo Slovensko?
So Slovenskom to bolo samozrejme zložitejšie v tom, že nemalo na čo nadväzovať. Nacionalizujúca sa slovenská vláda nechcela nadväzovať na prvú republiku, ale odmietala i prvý slovenský štát, čiže to bolo budovanie tradície z ničoho. Obrovské množstvo Slovákov si dodnes nenašlo k tej krajine žiadny vzťah, a to prešlo dvadsať rokov. Niektoré demokratické kruhy dokonca veľmi otvorene diskutovali o tom, že pokiaľ padne Mečiarova vláda, bude treba Slovenskú republiku minimálne symbolicky založiť znova. Slovensko dodnes nemá vydiskutované základné momenty svojho smerovania. Jediný konsenzus je v tom, že chce byť úspešnou konštruktívnou krajinou v jadre Európskej únie.
Jak tedy Slováci samotní první republiku vnímají?
Viete, to je problém, ktorý nie je Čechom až taký jasný a ktorý nevedia pochopiť. Slovensko je dodnes mimoriadne polarizované v spôsobe nazerania na svoju históriu. Tá krajina nemá typ konsenzu ako je v Česku, preto takáto debata nemá zmysel. Keď sa ma spýtate, prečo Slováci odmietali Československú republiku, tak vám poviem, že to nie je vôbec pravda. Skupina ľudí, ktorá ju hodnotila pozitívne síce nebola vo väčšine, ale predsa len natoľko veľká, aby bola vplyvná. A tak isto môžem hovoriť o Slovenskom štáte. Problém tkvie skôr v tom, že neexistuje žiadne obdobie, na ktorom by sa Slováci boli schopní zhodnúť. Relatívna zhoda panuje iba v boji Slovákov proti fašizmu v roku 1944.
Pro mě vždy bylo takovým symbolem postoje Slováků k první republice a Československu vůbec, a to, že 28. říjen není státním svátkem.
Sviatky na Slovensku sa tvorili za Mečiara takým zvláštnym spôsobom – aby boli všetci spokojní. Niečo ako „každému dajme sviatok“. Napríklad 15. september, sviatok Panny Márie Sedembolestnej, je problematický. Je to čisto katolícky sviatok, ale Slovensko predsa nie je katolícka krajina. Aj k štátnym sviatkom sa teda dospelo tak, aby bol dosiahnutý určitý kompromis, ale nie konsenzus. Nikto nie je úplne spokojný, ale všetci sú aspoň trochu uspokojení. Ide o úplne iný typ riešenia, než v Českej republike. Ja osobne som bol sklamaný, keď Česi zaviedli štátny sviatok sv. Václava. Je to taký jediný nacionalistický sviatok, kde Česi vybočili z občianskeho pojatia národa. Český konsenzus vo vlastných dejinách je oveľa väčší ako na Slovensku.
Medailon
PhDr. Michal Vašečka, Ph.D.
• od roku 2002 je odborným asistentem na katedře sociologie v Brně
• studoval v Bratislavě, Brně i New Yorku
• 2006 – 2012 působil v Centru pro výzkum etnicity a kultury
v Bratislavě
• v současné době žije v Bratislavě
• je ženatý, má dvě děti