Spolupracujme tam, kde to má zmysel

Do rubriky Téma čísla napsal Martin Habčák (Neděle, 16. listopad 2008)

Kto by už len mal niečo proti spolupráci v akejkoľvek forme a pri akejkoľvek príležitosti? Spolupráca je dnes cool, spolupráca je dnes in. Všetci pracujú v mladých dynamických kolektívoch, schopnosť tímovej práce samozrejme výhodou! Spolupracujeme už pomaly pri všetkom. Až sa jeden niekedy obzerá, kto mu príde na záchod pomôcť odtrhnúť kus toaletného papiera, nedajbože ním vykonať ešte ďalšie operácie…

Kam sa podelo heslo „poraď si sám“? Na toto naozaj nemám odpoveď. Ale myslím, že sa pár azylových miest vo svete, do ktorého sa nám hrnie generácia ľudí neschopných bez cudzej pomoci spraviť takmer ani krok, určite nájde. Jedným z nich je, zdá sa, aj naša fakulta. No áno, sociálny hento a sociálny tamto. Lenže to je blud, priatelia! V prostredí, kde do vás hustia, že práve vy by ste mali byť reprezentantom onej národnej a inej elity, predsa žiaden kamarátšaft neprejde! Veď už počas prijímačiek musí ísť každý tvrdo sám za seba. Ružové sny o bratstve medzi národmi sa tak rúcajú pri prvých krížikoch na hárkoch obľúbenej spoločnosti SCIO.

Čo ale na fakulte? Spočiatku to tu vyzerá na bandu odľudov. Presne takých, akých by sme tu na základe prijímačkového boja čakali. Každý zaborený do svojich poznámok, každý dumajúc nad tým, ako poraziť konkurenciu. Ale asi to tak nie je. Div sa svete, na sociálnej fakulte sú aj sociálni ľudia. Kamarátov si človek nájde rýchlo – ukecaných jedincov na prednáškach žurnalistiky či psychológie asi dvakrát hľadať netreba. Áno, taký zádumčivý politológ to bude mať ťažšie, no raz aj ten určite nájde cestu k ostatným hayekovským dušiam.

Potrebujeme ale po tomto všetkom na upevňovanie vzťahov ešte aj akademickú barličku? Naozaj je nutné, aby spolupracovali na seminárke dvaja či traja ľudia, ak ju je schopný minimálne rovnako dobre napísať aj jeden (o to viac, ak jediným zmyslom tohto opatrenia je zákonité zníženie počtu prác, ktoré musia učitelia opravovať)? Táto zábavka sa totiž prinajlepšom končieva systémom „ja polovicu, ty polovicu, potom to nejako asi spojíme“, v tom horšom prípade to jeden odmaká a druhý dodá v celkovom hodnotení určite veľmi cenný podpis. Tadiaľto podľa mňa cesta nevedie. Len pekne nechajme každého jednotlivca, nech predá svoje schopnosti tu a teraz.

A hneď mám aj poruke jedno tu a jedno teraz, ktoré sa takmer vôbec nevyužíva a nahrádza sa účelovými, vyššie spomínanými spôsobmi. Čo tak podebatovať si na prednáške či seminári? Práve tu je priestor, kde môže študent ukázať svoju individualitu, výnimočnosť názoru. Skonfrontovať ho s okolím a dospieť k nejakému zaujímavému a obohacujúcemu konsenzu. To je ten priestor, ktorý by sa mal využiť na trénovanie spolupráce pri riešení problémov!

Pravda je však taká, že väčšina spolupracuje na zarytom mlčaní. Ale my tu naozaj nie sme preto, aby sme striedavo pozerali do stropu a na hodinky. Na to sú tu iné inštitúcie, napríklad daňové a iné úrady. Tak sa občas skúsme zahrať na modernú vzdelávaciu inštitúciu a nie na zaspaté tety úradníčky.

.................

Mnoho vecí už bolo napísaných v hlavnom článku, takže na tomto mieste sa opakovať nechcem. Pokúsim sa preto odpovedať na otázku, „prečo by sa tímová spolupráca nemohla rozšíriť do ďalších kurzov, keď to ide aj na povinných predmetoch, kam chodí viac ako sto študentov“. Odhliadnuc od faktu, že v tomto prípade na počte študentov naozaj nezáleží, skutočne nepociťujem nutnosť pchať nasilu tvorbu spoločného čohokoľvek do všetkých možných predmetov. Nevidím akýkoľvek prínos napríklad v tom, ak sa dvaja študenti medzinárodných vzťahov budú snažiť vytvoriť seminárnu prácu o jadrovej výzbroji Číny, alebo ak traja študenti žurnalistiky budú písať jednu reportáž o miestnych vianočných trhoch. Takže mojou odpoveďou na spomínanú otázku je… No veď si stačí prečítať titulok.