Všade dobre, tak prečo sedieť v kancli?

Do rubriky Téma čísla napsal Martin Habčák (Pátek, 15. březen 2013)

Parafrázujúc najčerstvejšie vetry v politických luhoch a hájoch, len idiot alebo novinár by mohol mať niečo proti zahraničným stážam. Veď už prastaré matere našich prastarých materí, od čias doby kamennej, balili svojim synom sedem slivák a šikovali ich na skusy. Najprv v šíry svet susedného kmeňa, neskôr v šíry svet susedného pašalíku, a dnes v šíry svet susednej korporácie. A prastaré matere prastarých materí sa predsa nemôžu mýliť.

Nuž, nemôžu. Okrem toho, o mŕtvych iba v dobrom. Pretože si to však myslia aj všetci členovia našej redakcie, stal som sa diablovým advokátom ja. Avšak ťažko môžem, ako niekto, kto je na zahraničnej stáži každú chvíľu, pľuvať oheň a síru na túto skvelú súčasť akademického života. Ani nebudem. Miesto toho uvediem, prečo som nikdy neabsolvoval stáž v lete a budem dúfať, že na konci z toho vyviaznem viac ako novinár a menej ako idiot.

Zázračná formulka „príjmeme uchádzača s praxou“ je dnes alfou a omegou pre každého, kto sa ženie za pôžitkami sveta benefitov a povýšení. Pútač so žiarivým nápisom „kariéra“ a podtitulom „epesený život“ nás núti zvažovať už aj to, ako najbližšia cesta na toaletu vynikne v starostlivo budovanom CV-čku, a či na tej toalete presvedčíme svojou dynamikou a progresívnosťou pri tvorbe nového projektu. Nič proti tomu, ale všetko má svoje hranice. Pre mňa sa začínajú poslednou letnou skúškou a končia prvou jesennou prednáškou.

Leto nepotrebujem na budovanie soft skills, stačí mi mapa, nôž a zápalky. Môj time managment sa obmedzuje iba na to, ako chytiť posledný vlak do Istanbulu. V rámci brainstormingu sa dohadujem, či bude lepším teambuildingom festival, alebo rafting. Jediná experience, ktorú zveľaďujem, je život. Chcem vnúčatám rozprávať historky o tom, ako som v Rumunsku z piatich metrov hľadel na medveďa a nie o tom, ako som v parlamente z piatich podkladov vyrobil stanovisko pre poslanca. Nechcem spomínať, čo všetko som chcel vidieť, keď som bol mladý, ale vidieť všetko, na čo chcem spomínať, keď budem starý.

Áno, znamená to aj to, že budem mať o niekoľko položiek do životopisu menej. A možno aj to, že miesto mňa zoberú tú spolužiačku v kostýmčeku, čo už tretie leto zarezáva na stáži u Pan Ki-muna, zatiaľ čo ja stopujem na Karakoram Highway. Život nesie aj takéto riziká, ale nesie aj iné. Heinz si v lete 1914 spokojne odfajkol ďalšiu položku v lebenslaufe, keď tu zrazu nejaký Srb odbachol aristokrata a z Heinza sa stal o dva mesiace kanonenfutter. Život bez rizík skrátka nie je život.

Iste, mnohí namietnu, že stáž, to predsa nie je iba práca, ale je to omnoho viac. Nuž, áno, súhlasím. Nie je to iba práca, je to väčšinou práca s občasnými fakultatívnymi víkendovými výletmi. Presne to, čo budeme robiť po celý zvyšok života až do dôchodku. Tak prečo sa radšej nehecnúť, neporobiť všetky nutné kredity v skrátenom legislatívnom konaní, neinvestovať voľné semestre do všetkého toho vzrúša, čo popisuje Vendy a v lete nepreplachtiť Pacifik?