Dnes prichádza deň BP. Deň Bez Prokrastinácie. Na obed vstanem s presvedčením, že dnes to bude iné a po prvej káve sa rozhodnem začať s písaním seminárky. Cítim veľké odhodlanie, no najskôr musím vytvoriť ideálne prostredie pre moju tvorivú dušu. Prichádza na rad upratovanie na stole, utieranie prachu na poličkách, triedenie oblečenia porozhadzovaného po stoličkách a napokon písanie všetkým priateľom, že budem niekoľko hodín nedostupná. Vtom zazvoní telefón a kamarátka mi vzrušeným hlasom oznámi, že v HM majú obrovské výpredaje a bol by hriech premeškať to. Spomeniem si na čiernu sukňu, po ktorej už dlho túžim a neváham ani minútu. Pri mojom zbesilom odchode vojde do izby čerstvo zaľúbená kamarátka s obrovskou bonboniérou od nového priateľa. Ponúkne ma, a ja ako slušne vychovaný človek si pre istotu vezmem rovno tri cukríky, nech mám energiu na tie nákupy.

Po niekoľkých vyčerpávajúcich hodinách strávených v obchodnom centre sa vraciam na intrák a cestou stretnem nového spolužiaka. V rámci utužovania priateľských a školských vzťahov ma volá na pivo, ktoré nesmiem odmietnuť. Dáme len jedno či dve a pôjdeme domov, dušuje sa. Sama tomu neverím, ale predsa idem. Zrazu príde ráno a s ním obrovská bolesť hlavy. S takouto opicou predsa nenapíšem nič! A čo si dať na ten lačný žalúdok? Zeleninu určite nie, chce to kus niečoho mastného, čo vstrebe alkohol. Pri otváraní chladničky si opäť presvedčivo vravím v hlave tie známe slová. Zajtra už určite začnem chudnúť. Zajtra určite, ale určite zavolám babke! A seminárku mám predsa odovzdať až o dva týždne…