„Hola gringos, que tal,“ kričí usmievavý gaučo a za pár okamihov už ukrajujeme ďalšie kilometre prašnej vozovky. Práve mierime na Carreteru Austral, najdivokejšiu cestu Južnej Ameriky. V skutočnosti ale naša púť nemá cieľ a nemá ani pevný rozvrh. Vieme iba toľko, že sa raz vrátime domov, a že sa tam pravdepodobne vrátime z opačnej strany, než na ktorú sme vyrazili. S jedným ruksakom, chudobní ako kostolné myši, stopujeme púšťami a džungľami, horami a pláňami, metropolami a samotami. Osud, ktorý by dvom čerstvým absolventom medzinárodných vzťahov a bývalým redaktorom tohto časopisu sotva kto predpovedal.
„Gratuluji, konečně,“ potriasa mi uprostred auly rukou docent Dančák. Keď si u nás študent preberá svoj diplom, väčšinou myslí na budúcu kariéru a zďaleka nie je výnimkou, ak tú kariéru už dávno buduje. Keď som pred tromi rokmi učinil pevné rozhodnutie, že po najbližšie roky môjho života sa zo mňa stane večný tulák bez istoty zajtrajšieho dňa, stanovil som si získanie magisterského titulu ako pevnú líniu, za ktorou už nič odkladať nebudem. Bez ohľadu na peniaze, prácu, čokoľvek. Preberám diplom a myslím na jediné. Konečne.
Gaučo mi, ako je to v tejto časti Ameriky dobrým zvykom, podáva maté a Janka medzitým v španielčine vedie rutinnú spoločenskú konverzáciu, ktorú sme už za tých sedem mesiacov vypilovali k dokonalosti. Vždy som si pritom myslel, že svoju púť podstúpim sám. Pristupoval som k tomu poctivo, niečo málo šetril, trénoval stopovanie, zvykal si na dni bez jedla a noci pod hviezdami. Potom, dva mesiace pred odchodom, zrazu zaznelo: „Tak jo, pojedu s tebou,“ preč boli moje predstavy o divokom putovaní svetom, preč bola budúcnosť večného tuláka. Nemohlo mi to byť viac jedno. „Happiness only real when shared,“ zapísal si Alexander Supertramp do denníčku a ja som v tú chvíľu vedel, že sa nemýlil.
Janka sa do toho vrhla tak trochu po hlave. Nikdy nestopovala, nikdy sa nepripravovala na život bez strechy nad hlavou a nikdy o podobnej ceste ani len neuvažovala. Hory poznala skôr z obrázkov a nebola ani tým typom, ktorý by raz mal na plachetnici preplaviť Pacifik. A predsa, za osem mesiacov sme už spolu prešli najsuchším miestom planéty, starali sa o opice a papagáje, spali pod hviezdami na najlepších brazílskych plážach a absolvovali najznámejšie treky Patagónie. Utvorili sme spolu zohratý tím, v ktorom ona tlmí moje sklony ku chronickej ľahkovážnosti a ja zase jej sklony k permanentnej paranoji.
Za oknom ubieha nekonečná pampa a gaučo sa neúspešne snaží spojiť pojmy „República Checa“ a „Eslovaquía“ s pojmami „Unión Soviética“ alebo „guerra“. Je to veselý spoločník a mne sa opäť potvrdzuje, že rozšírené stopárske porekadlo „assholes always pass by“ nemôže byť viac pravdivé. Napriek všeobecnému povedomiu o stopovaní, sme s ním totiž za posledných 18 000 kilometrov nemali jedinú negatívnu skúsenosť. Práve naopak, vodiči od Patagónie až po Amazóniu nám vždy radi zastavia, aby sa dozvedeli, čo to preboha popri ceste pohľadávajú dvaja gringovia. Často nasledujú slová uznania za našu odvahu a občas dokonca aj niečo pod zub či pozvanie domov. Na svete žijú skvelí ľudia a je viac než isté, že si vás vždy nájdu.
„Vamos a darle la vuelta al mundo,“ ozýva sa z rádia pieseň populárnej portorickej skupiny Calle 13 a ja som si už teraz istý, že som urobil to najlepšie rozhodnutie v živote. Precestovať svet je myšlienka, o ktorej sa ľahko hovorí, ale ťažko uskutočňuje. Ak začnete hľadať dôvody, prečo to práve teraz nejde, je veľmi pravdepodobné, že to nepôjde už nikdy a z veľkej myšlienky ostane len ďalší z dôvodov ľútosti na smrteľnej posteli. To je niečo, čomu sa ľudia ako my snažia za každú cenu vyhnúť a je im pritom vcelku jedno, či vyrážajú s tisícami alebo piatimi eurami vo vrecku. „Estan locos,“ smeje sa gaučo a ja viem, že tieto slová nepočujem naposledy. Bláznom totiž patrí svet.
Viac o putovaní Martina a Jany môžete nájsť na ich facebookovej stránke HaHa Around The World.
blog comments powered by Disqus