Věřin otec bol český legionár, matka Ruska. Keď mala Věra štyri roky, jej otec rodinu opustil. Matka si ako vyučená zdravotná sestra nemohla nájsť robotu, a tak Věra už v siedmich rokoch pracovala, pásla zvieratá. Matka si našla priateľa, ktorý bol pre Věru ozajstným otcom. Narodila sa jej mladšia sestra Naďa a otec zomrel na tuberkulózu.
Věrina matka Rusov doslova neznášala a bála sa ich. Keď po nich prišli, zavolala obe dcéry dolu. Tie Rusky, ktoré s Čechmi prišli do Brna, sa zosobášili na lodi. Mali ich mená, ale nemali české občianstvo, len sovietske. Po troch týždňoch ich vyhnali a išli za Brno. Dostali dva sucháre a trošku boršču. „Prvýkrát ma znásilnil Rus vo vlaku ako štrnásťročnú. Moja matka nevedela, čo robiť,“ zdôverila sa nám Věra. Veľa žien po znásilneniach otehotnelo: „Poslali ich na interrupciu, vyrvali to z nej ako z kozy a ak sa dieťa náhodou narodilo, tak mu pichli injekciu.“
Všetky jahody úplne zaliate krvou
Odchádzali v máji, na začiatku septembra prišli na Sibír, kde už bolo po kolená snehu. „Dostali sme sa do baraku s Poliakmi, čo bolo obrovské šťastie. Sú to veľmi dobrí ľudia,“ pokračovala Věra. Jej sestra Naďa zostávala v baraku, bola ešte malá. Ostatní chodili pracovať. „Pílili sme stromy, musela som sa naučiť všetku prácu. Drevo sme aj pálili, lebo v lese bolo mnoho vlkov. V lete sme robili niekedy až štrnásť hodín.“ Věra hovorila, že ak by nesplnili plán, boli by zastrelení. K ďalším podmienkam, ktoré panovali, Věra povedala: „Dostali sme dvestopäťdesiat gramov chleba, z ktorého trčala slama. V barakoch nebola žiadna voda. Na platni sme mali desať až pätnásť kýblov snehu, z ktorých sme pili a aj sa umývali.“
„Bachari nás naháňali, kričali: – Suky, rozdeľte sa -. Mohli ste kričať, kopať, to je jedno. Všetko z vás zvliekli a robili si to, čo chceli,“ opisuje hrozivé zážitky Věra. V jednu noc sa zobudila a matka stála nad ňou so sekerou. Prehovorila slovami: „Už viac trpieť nebudete.“ Vtedy Věra schytila sestru a spolu skočili z válendy. Matku im zastrelili. Dcéry ju zakopali pod sneh a na jar im ju bacharka tajne dovolila pochovať. Raz Věra poslala Naďu do hájka nazbierať jahody. „Vždy tam bola kopa jahôd, ale v ten deň boli všetky jahody úplne zaliate krvou. Z večera na ráno tam nahnali ľudí a do jedného vystrieľali.“ Bacharka im kázala mŕtvych hádzať do jám. Jeden ešte žil a Věra ho nedokázala hodiť do jamy. Vojak ju tak zmlátil, že jej ľavá ruka visela len na vlásku.
Ach, ty tvrdohlavá Češka, môžete ísť
Po Stalinovej smrti ich presunuli pracovať na loď do fabriky. „Tri Nemky sa stratili. Bachari za trest zobrali päť iných Nemiek, postavili ich pred nás so slovami: – Aby ste videli, čo znamená útek – a tiež ich zastrelili. " Za čias Chruščova, prezývaného "Kukurica“, to už vraj bolo lepšie. Dostali štyristo gramov chleba a mohli sa sprchovať. „Vo fabrike som sa naučila pracovať so všetkými kovmi, stala som sa majsterkou, stále som však túžila vrátiť sa domov,“ vraví Věra.
Ponúkali im sovietske občianstvo a byt. Nakoniec nič nepodpísali. Věra mala známu, ktorá pracovala ako sekretárka riaditeľa. Po dlhom presviedčaní v jej mene poslala do ČSD list, aby ich vzali späť. Jedného dňa si ich riaditeľ fabriky zavolal do pracovne: „Ja vás nemôžem pustiť, ste naša najlepšia pracovníčka. Ostaňte tu,“ prosil ich. Věra však odmietla. „Už to neskrývaj, povedz im pravdu,“ povedal mu plukovník. „Vtedy som počula najkrajšiu vetu: – Ach, ty tvrdohlavá Češka, tancuj kozačky. Môžete ísť – " Do troch rokov sa mohli vrátiť do Ruska. Časom obe sestry spoznali svojich budúcich manželov. Naďa umrela pred dvomi rokmi na rakovinu.
"Deti, ale aby som vám tu nehovorila len samé negatíva, poviem vám aj vtipnú príhodu. Chceli sme ísť so setrou do kostola a v bazári sme si za desať korún kúpili krásne šaty. Celú cestu na nás ľudia zazerali a ukazovali. Hovorím Nadi, nech si to nevšíma. Po omši za nami prišiel pán farár, vravíme, že všetci na nás pozerajú a on na to: – Viete, pani, ked vy ste prišli v nočných košeliach – " Takto vtipne zakončila svoje smutné rozprávanie Věra.
blog comments powered by Disqus