vieš, ako nerada píšem listy. Neznášam toho poštára. Konečne si sa postarala, aby som ho už nemusela navštíviť. Koncepty v škole sa prepisovali neustále. Toto je už môj piaty pokus napísať Ti niečo, čo dočítaš dokonca. Viem, čítanie nie je Tvoje hobby, ale snažím sa napísať podstatu, tak mi daj šancu.
Fotky som vyhodila. Starú zaprášenú škatuľu podpálila. Nepomohlo. Stále tu hovadsky smrdíš ako čerstvo pokosené seno, z ktorého mám vždy chuť zvracať. Vlníš sa vzduchom. Cítim sa ako televízor. Na diaľkové ovládanie, bez ovládača. Nefungujem. Pár dní je všetko tak, ako má byť. Potom to znova príde. „Asi to tak má byť,“ hovorievala si. Nesúhlasím. Prečo by malo? Mala si tu byť, mali sme byť šťastné.
Dopadli sme naozaj ukážkovo. Ty s výhľadom na more, ja v byte na pohovke skladám texty. Teraz prevraciaš oči a vravíš, aby som prestala závidieť. Nie je to také ľahké, Belize je Belize. Kúpila som si klasickú Nescu, ktorú som kvôli Tebe a pravej kolumbíjskej niekoľko rokov nepila. Chutí rovnako ako pred rokmi. V tomto sa nič nezmenilo. Na pozemku sú momentálne bagre. Ďalší dom vo výstavbe. Chodím tam na prechádzky a rozmýšľam, čo s Tebou. Kam s Tebou. Ešte som sa nerozhodla. Narodila som sa (niekde), vyrástla som (nejako) a stal sa zo mňa (niekto), kto sa nedokáže vzdať myšlienky, že mi už nevolávaš. Že spolu počas víkendov nepijeme kávu. Áno, kolumbíjsku.
Už si nemám s kým meniť oblečenie. Sestrička, chýbaš mi. Odpustila som Ti, tak to, prosím, skús aj Ty. Mimochodom, konečne som našla svoju vysnívanú motorku. Pamätáš si našu prvú jazdu na nej? Áno, pôjdem na Teba citovo. Viem, v čom je tvoja Achillova päta. Mala si 16, Peter s Martinom 17. Previezli nás po dedine. Som vďačná, že nás nechytili. Bez papierov to nie je sranda. Vlasy nám nevykúkali spod prilby, ale lietali do očí. Rodičia by neboli nadšení. Keď už sme pri tom, včera som volala s mamou. To, po čom si dlho túžila, sa Ti splnilo. Konečne sme sa na niečom zhodli. Chceme, aby si prišla domov. Vždy Ťa mala radšej. Nevyčítam jej to. Ty si bola šikovná a múdra dcéra poslušne študujúca umenie, zatiaľ čo ja som striedala prácu častejšie ako ponožky a nakoniec v dvadsiatich odišla do Austrálie. Keby vie o tejto našej spomienke, sväto-sväte by tvrdila, že na také nebezpečenstvo som Ťa mohla presvedčiť jedine ja. Nevravím, že by nemala pravdu, ale aká je teraz so svojím zaťom spokojná. Mne ostala láska k motorkám a Tebe zase k Petrovi. Ten povedal, že má známeho, ktorý by odkúpil Tvoj obraz. Teda vlastne môj, darovala si mi ho. Je to zvláštne… predávať niekomu vlastný akt?! Pätnásť rokov neskôr, tri nové tetovania a ja si stále nemôžem spomenúť, ako si ma vtedy dokázala presvedčiť, aby som Ti pózovala. To je to, čo miluješ. Kresliť ľudí. Aj keď maľovať belizskú prírodu má asi tiež niečo do seba.
Kam sme to dospeli? Dospelí. Vo všetkom sme sa vždy vedeli zázračne zhodnúť, a v tomto nevieme nájsť spoločnú cestu. Tak sa už konečne spamätaj, nemôžeš trucovať večne. Za ten čas, čo si preč, som zostarla. Už nevládzem chodiť z párty rovno do práce a na letisku zvyknem stáť miesto batoha s kufrom a strachom, čo všetko som zabudla pobaliť. Stále som nenašla správne slová. Možno som už na dobrej ceste. Skúsim to teda znovu: Lucia, som Tvoja sestra. Poznám Ťa. Tvoje obľúbené zviera je klokan. Niekedy sa pýtam, či si k protinožcom prišla pozrieť mňa, alebo ich. Nevaríš. Jediné, čo si v kuchyni používala, bola kanvica. Všade meškáš, aj napriek tomu, že máš hodinky nastavené o desať minút popredu. Obľúbená farba? Červená ako krv. Zaujímavé, že žiadnu červenú v Tvojom šatníku nevidím. Obľúbená činnosť? Darovanie krvi. Hudba? Tá, na ktorú Ti nohy začnú tancovať samy. Viem, že keď nezdvihneš telefón, musí sa niečo diať a napriek tomu, že Tvoje deti majú doma asi tisíc rozprávkových knižiek, vždy sú zvedavé len na Tvoje príbehy.
Lucia, najpodstatnejšia vec je, že máš klaustrofóbiu. Môžeš sa vyhovárať, koľko len chceš, že urna má výhľad na piesočnaté pláže, ale ja viem, že sa Ti v jej vnútri zvierajú steny a dochádza kyslík. Pochop to.
Tvoja nahá múza
blog comments powered by Disqus