Práve ste pricestovali z Ostravice, kde ste prednášali na základnej škole. O čom ste učili?
Od roku 2012 máme v Čechách vzdelávací projekt nazývaný Najbohatšie ekosystémy plánety Zeme. Spolupracujeme s približne šesťdesiatimi partnerskými školami, ktoré nás dvakrát do roka púšťajú na svoju pôdu s prednáškami o planéte. Rozprávame im o problematike ZOO, cirkusov, o zvieratách v zajatí, o používaní kožušín a kože, o plastových odpadkoch, nadmernej konzumácii mäsa či znečistení. Snažíme sa priniesť myšlienku vnímavejšieho vzťahu k prírode na základné školy. Nechávame deťom otázky, na ktoré si ony samy v živote hľadajú odpovede.
Ako hodnotíte prácu s deťmi?
Je to dobitie bateriek, ale niekedy to vie byť otrava. Do škôl sa vraciame opakovane a deti nás už poznajú. Dôležité je, že decká prejavujú záujem. V každej triede sa nájdu osvietené hlavičky, ktoré vnímajú význam týchto informácií. Pracovať treba už s deťmi, lebo u dospelých je často neskoro.
Ovlyvňujú deti vaše prednášky?
Niektoré deti vysťahovali špajzu a chladničku, vyhádzali veci s palmovým olejom. Stalo sa, že rodičia napríklad upustili od výrobkov s palmovým olejom. Záleží na tom, či je dieťa v rodine silné. Ak ich rodičia zabrzdia, môžeme len dúfať, že sa k tomu deti neskôr vrátia.
Aký je hlavný zámer projektu Green life?
Základná myšlienka je postavená na tom, že môžeme divokú prírodu vykúpiť skôr ako tí, ktorí ju chcú zničiť. Skupujeme územia pralesa na hranici s národným parkom. Pozemky nemôžeme ako cudzinci kupovať na svoje meno, preto ich od Indonézanov máme v dlhodobom prenájme. Rezervácia Green life je výkladnou skriňou takejto myšlienky. Ukazujeme ľuďom, že je to možné i v zemi, ako je Indonézia.
Čo je vašou najvýznamnejšou činnosťou?
Vytvárame ochranné pásmo medzi národným parkom a ľudskou civilizáciou. Snažíme sa skupovať pozemky, cez ktoré preteká rieka. Korytá riek sú väčšinou vstupnými portálmi pytliactva do národného parku. Pytliaci sa vyhýbajú stretnutiam s ľuďmi, nechcú byť fotení. Vďaka ľudskej kontrole, strážnej činnosti a dobrovoľníkom sa nám naozaj darí pytliactvo vytlačovať čoraz ďalej a ďalej. V období dažďov, kedy sú zvýšené hladiny riek, prepravujú po nich ilegálne vyťažené drevo von z národného parku. Stromy porežú a splavia až do civilizácie na predaj. Strážením riek narušujeme ich ilegálnu činnosť.
Nebolo by možné zväčšiť plochu národných parkov namiesto vytvárania ochranných zón okolo nich?
To nikto nespraví. V Indonézii a väčšine zemí tretieho sveta je ochrana prírody na poslednom mieste. Musíme skôr predpokladať, že sa národné parky budú zmenšovať, a nie zväčšovať. Hlavným dôvodom sú lobbistické skupiny, ktoré vidia zisk v ťažbe nerastných surovín a dreva či pestovaní palmy olejnej. Myslím si, že je dôležité, aby sa parky zachovali vo svojej súčasnej podobe. Ťažba by nemala pokračovať, ale v tomto smere nie som veľký optimista. Tieto právomoci má v rukách vláda, ktorá je ľahko podplatiteľná. Hrozí, že ak im niekto ponúkne lukratívny medzinárodný projekt, budú rovinatejšie plochy z národného parku na základe výnimiek vyňaté. Stáva sa, že niekto začne ťažiť v parku ilegálne a potom s tým už nespravíme nič.
Momentálne sa snažíte získať licenciu pre monitorovací projekt Oko tigra. Ako funguje takýto projekt?
V priebehu piatich rokov by sme chceli v polročných intervaloch zmapovať dvadsať oblastí parku. V úvodnej fáze ide o zistenie základných informácií o populáciách tigrov, nosorožcov a slonov. O výskyte a chovaní týchto zvierat nie je veľa známych informácií. Chceme zistiť, či miesta, ktoré sú obývané týmito zvieratami, sú zároveň napádané pytliackymi skupinami.
Ako budete oblasti mapovať?
Na monitorovanie budeme používať asi šesťdesiat fotopascí. Je to jedinečný spôsob, ako natočiť zvieratá v ich najprirodzenejšom prostredí. Z ruky sa takéto niečo natočiť nedá. Zvieratá o človeku buď vedia a sú nervózne, alebo vôbec neprídu. Myslím si, že by sme vďaka týmto záberom mohli vytvoriť ucelený environmentálny program, ktorý by zohľadňoval etiku človeka voči životu. Fotopasca musí byť výborne zamaskovaná, aby ju pytliaci neodhalili.
Odkiaľ získavate peniaze na techniku?
Fotopasce dostávame ako sponzorské dary od jednotlivcov, firiem, ale aj od škôl. Do projektu Oko tigra prispelo fotopascami už desať škôl. Snažíme sa získať univerzitného partnera, aby sme projekt posilnili aj na medzinárodnej úrovni spolupráce vysokých škôl. Takáto záštita by nám pomohla aj v indonézskom byrokratickom systéme.
Ochrana prírody je novodobý zdroj peňazí
Nachádzate dosť ľudí, ktorých téma úbytku dažďových pralesov zaujíma?
Táto téma je väčšine ľuďí v našich končinách ľahostajná. Ľudia majú svoje špecifické problémy, riešia hypotéky, pôžičky a politiku. Cez ne ľudia nevidia svetový environmentálny problém. Ochranári prírody v Českej republike zohľadňujú len ochranu na našom území a nemajú chuť venovať sa prírode ďalej za hranicami. V Afrike sa ročne vyvraždí cez tridsaťtisíc slonov na slonovinu, dodnes sú trofejové lovy legálne a naviac verejne podporované. O posledné skutočné divočiny našej planéty sa už zaujíma málokto.
Aký je postoj Indonézanov k ochrane divokej prírody?
Poďla mojich skúseností je ochrana prírody vyložene otázkou mesta. K environmentálnemu prebudeniu dochádza u mestských vzdelaných ľudí. Bežný dedinčan má k ochrane prírody najďalej. Ochranu prírody nevnímajú tak ako my. Berú to ako prácu, za ktorú dostanú peniaze. Ak zarobia za pytliačenie, budú pytliačiť. Keď zarobia za stráženie, budú strážiť. Problémom je existencia úzkych väzieb na lokálne komunity, rodiny, pytliakov, ilegálnych drevorubačov. Navzájom sa poznajú, takže jeden proti druhému nepôjdu.
Za čo teraz dostávajú miestni najviac peňazí?
Momentálne sú populárne ekoturistické programy a projekty, kde si všetci myslia, že pomáhajú miestnym aj ochrane prírody. Miestne komunity ale v ekoturizme nevidia nič iné ako zdroj peňazí. My sa snažíme šíriť informácie o ochrane prírody a zvierat, ale o vedomosti často nikto nestojí. Celosvetovo sa aj dobrovoľnícke aktivity menia na cestovky a biznis. Je to novodobý spôsob, ako z ľudí vytiahnuť peniaze.
Vy ale tiež vysielate na Sumatru dobrovoľníkov.
My sme neziskovka, ktorá neberie ani korunu dotácií, žiadne granty. Všetko financujeme z aktivít okolo nášho projektu, z príspevkov a sponzorských darov. Nemôžeme si dovoliť organizovať výjazdy dobrovoľníkom zadarmo. Ľudia si zaplatia letenku, na tri týždne majú zaistené ubytovanie, stravu a program. Ten sa skladá z poznávania pralesa a z pracovnej činnosti pre rezerváciu alebo čistenia pláže. Tým ukazujeme, že každý človek môže ohnúť chrbát, aby zdvihol odpad a pritiahnuť pozornosť k problému znečisťovania oceánov a morí. Myslím si, že človek, ktorý príde s otvoreným srdcom pomáhať, by za to nemal zaplatiť sto tisíc.
Ľudia si na vaších stránkach môžu kúpiť kus pralesa. Ako funguje tento proces?
Jednou z našich najdôležitejších myšlienok je ukázať ľuďom, že každý môže zachrániť prales. Vďaka príspevkom sa významne rozširovala plocha rezervácie. Jeden ár stojí deväťsto korún a všetci obdržia o kúpe certifikát. Na konci minulého roku sme týmto spôsobom vyzbierali cez sedemstotisíc korún na záchranu pralesa. Bolo by skvelé, keby si ľudia dokázali túto informáciu medzi sebou posúvať a šíriť povedomie. Našou ďalšou úlohou je tvorba protipytliackej hliadky, akéhosi monitorovacieho strážneho systému.
Aké riziká so sebou nesie členstvo v takejto hliadke?
Je to pohyb v divokej prírode, človek si môže vyvrtnúť členok, zlomiť nohu, môže ho uštipnúť had. Do pralesa žiaden vrtuľník nepriletí, ale ľudia vedia, do čoho idú. Ak tím vyráža do terénu, musí byť schopný takéto situácie riešiť. Každý si musí byť vedomý vlastnej osobnej zodpovednosti, musí sa chovať obozretne, byť opatrný a v strehu.
Je možné pytliakov konfrontovať?
Za celý čas sme v Indonézii s pytliakmi riešili len jeden malý konflikt, kedy sa vytiahli mačety, ktoré sa znovu rýchlo schovali. Realita je taká, že ak pytliakov stretnete, v rámci indonézskej spolupráce im tlmočník vysvetlí, že to, čo robia, je nezákonné. Nenásilnou cestou sa často dá vyvolať pocit pochopenia. Oni sa vo veľa ohľadoch tvária, akoby nič nezákonné nerobili. Oháňajú sa výhovorkami, že ich dedo tu kedysi lovil a aj ich otec, tak prečo by on nemohol? Musíte im vysvetliť, že keď tu lovil jeho dedo, bolo pralesu na Sumatre o dve tretiny viac, rovnako ako zvierat bolo mnohonásobne viac ako dnes. Tieto veci nezohľadnujú a vyhovárajú sa na tradície a prirodzený spôsob života. V minulosti lovili mimo národný park. V okamihu, kedy si zničili vštetky pralesy mimo národného parku plantážníctvom, sú nútení vstupovať na chránené územia. Vtedy sa z toho stáva zločinná aktivita. Jedna z našich činností okrem pátrania po pastiach a ich ničení je aj osveta v Indonézii. Raz až dvakrát do mesiaca naši zamestnanci jazdia do dedín, rozvešiavajú letáky, vysvetľujú domácim, čo je to národný park a prečo sa tam nesmie loviť. Vo väčšine prípadov sa stretávajú s prikyvovaním a súhlasnými prejavmi miestnych ľudí. Sú však aj takí, čo hundrú, pretože sú sami pytliakmi.
Žijeme eticky vo vzťahu k planéte
Jednou z foriem ochrany prírody, ktorú uplatňujete vo svojom živote, je aj vegánstvo, ktoré je momentálene považované za trend. Čo k tomu viedlo vás?
Na vegánsku stravu sme spolu so Zuzanou prešli potom, čo sme videli film Pozemšťané. Sme ľudia, ktorí majú vzťah k prírode a zvieratám ako živým bytostiam. Pokiaľ bude trend slušnosť, tak je to dobré, nie? Prečo nespraviť trend z vegánstva či ochrany prírody? To by bola paráda. Ľudia potrebujú príklady a potrebujú pozitívne príklady. Myslím si, že rastlinná strava by mala byť čoraz viac vnímaná ako postupný nutný prechod ľudstva na iný spôsob stravovania ako doteraz. Pred sto rokmi by sme tento problém neriešili, ale v okamihu, kedy nás je sedem a pol miliárd, zisťujeme, že konzumácia mäsa je nielen neetická a nepriaznivá k životnému prostrediu, ale taktiež ekonomicky nevýhodná. Obrovská spotreba vody, ktorá slúži k chovu dobytka, či množstvo zabranej poľnohospodárskej pôdy kvôli dobytku a kvôli krmivu sú neúnosné. Pokiaľ je človek otvorený a má trochu empatie, musí uznať, že cesta mäsa v tomto merítku ako dnes nebude v budúcnosti možná.
Uplatňujete ďalšie environmentálne metódy aj v bežnom dennom živote?
Z kozmetiky máme doma len prírodné výrobky, netestované na zvieratách. Odprostili sme sa od toho, že musíme mať všetko, čo sa nám reklamy snažia nahovoriť, že potrebujeme. Snažíme sa vyhýbať hyper a supermarketom a nakupovať lokálne potraviny, keď sa dá. Nosíme si na nákupy vlastné sáčky. Používame repkový, slnečnicový, v najhoršom olivový olej. Náš jedálniček by sa dal postaviť na ovocí a zelenine, ale väčšina je z dovozu, takže to nekupujeme. Vždy si to vyhradíme v Indonézii. Ak si vegáni alebo vitariáni postavia svoj jedálniček na cudzokrajnom exotickom ovocí, stane sa z ovocia také isté peklo ako z mäsa. Poľnohospodárstvo dnes vôbec nemajú v rukách pestovatelia, ale veľké nadnárodné spoločnosti a podnikatelia. V našom združení všetky certifikáty a dokumenty tlačíme na recyklovaný papier, rovnako ako naše Green life tričká sú vyrobené eticky a ekologicky. Nevykorisťujú pracovníkov, ktorí ich vyrábajú a neznečisťujú rieky. Jediná vec, ktorej sa nemôžeme vzdať, je auto, keďže jazdíme s prednáškami po celej krajine, a lety lietadlom pri cestách do Indonézie.
Považujete takúto zmenu v životnom štýle za náročnú?
Ja som ju spravil v strednom veku, keď som mal tridsaťsedem rokov a spoznal som Zuzku. Dovtedy som žil konzumným životom. Veľa ľudí si tieto problémy nedáva do súvislosti so svojim vlastným chovaním. Človek nadáva na nadmerný rybolov a večeria pri tom steak z tuniaka. Všetci okolo teba sú zlí a ty sám predsa nič nezmeníš. To sú kecy. Snažiť sa hneď o zmenu v globálnom merítku je ťažké, ale pokiaľ snaha bude vychádzať od každého jednotlivca, tak je možné spôsobiť reštart celej spoločnosti. Zmena je oslobodzujúca.
Čo si myslíte o dnešnom rozšírenom zvyku vlastniť domáce zvieratá?
Ľudia opomínajú prírodu ako takú, nechodia do nej, neberú deti na výlety. Všetko sa točí okolo nejakého zvieratka zavretého doma v klietke, v lepšom prípade okolo mačky či psa. Nie je to adekvátny spôsob získania si vzťahu k zvieratám. Chcem, aby si deti budovali vzťah aj k slobode, nielen ľudskej, ale aj zvieracej. Je skutočne láskou k zvieraťu zavrieť ho na celý život do terária?
Milan
Jeglík s logom spolku. (autor: Barbora Adamková)