Brusel ponúka alternatívne stravovanie aj cestovanie

Do rubriky Okénka napsal Miroslav Vlček (Sobota, 7. duben 2012)

Pred mojím odchodom na Erasmus mi kolega z redakcie povedal, že Brusel je jedno z najnudnejších miest vo svete, a že odtiaľ určite žiadne okienko nenapíšem. Ja som veľmi rád, že sa mýlil, lebo to logicky znamená, že ja som mal pravdu.

Myslím si, že nemá zmysel písať o belgických vafliach za päť eur a nebudem vás obťažovať ani historkami z autobusu, kde namiesto svojej mizernej francúzštiny používam ešte mizernejšiu rómštinu.

Najfascinujúcejšou vecou na Bruseli je skupina ľudí, ktorí vyberajú koše. Aj pre mňa to znelo absurdne, až kým som sa osobne nespoznal s jedným z nich. Dokonca bývame v jednom dome. Tento chalan nie je ani nenormálny, a nie je ani žobrák. On len skrátka nekupuje žiadne jedlo. Všetko, čo potrebuje, nájde pri košoch popri obchodných centrách. Raz týždenne sadá na bicykel a vyberá sa na zhruba dvojhodinovú cestu Bruselom.

Nechcelo sa mi veriť, čo všetko sa dá v košoch zohnať. Tak som sa v jeden večer vydal na cestu s ním. Požičal som si na to bicykel, lebo taká tour de garbage zaberie aj na bicykli niekoľko hodín. Títo dumpster diveri, ako si oni sami hovoria, už najlepšie koše poznajú a vedia, čo sa tam dá nájsť. Pri niektorých supermarketoch môžete nájsť veľa dobrej zeleniny, v košoch pri pekárni zas celkom jedlé chleby. Bol som ale veľmi prekvapený, keď sa nám podarilo nájsť české pivo, ktoré ani nebolo po záruke, len etiketa bola odtrhnutá. Pivo však bolo bezchybné.

V košoch sá dá dokonca nájsť aj mäso. Bál som sa ho na druhý deň jesť, ale môj spolubývajúci ho jedol a nič mu nebolo. Nikdy mu z jedla zle nebolo, a to koše vyberá už tri roky.

„Ak by šli okolo policajti, nemusíš sa báť, aj keď je to v podstate tak trochu trestné,“ povedal spolubývajúci Rik na našom „nákupe“. V dnešných dňoch prebieha súdny spor s jedným z vyberačov košov. Celá komunita dumpster diverov čaká na výsledok tohto sporu. Rik tvrdí, že im na výsledku až tak nezáleží, najdôležitejšie je, že sa spoločnosť dozvie o tom, koľko ešte stále dobrého jedla sa vyhadzuje.

Ešte viac ako z Rika som bol šokovaný z Ibbieho. Ten nebýva u nás v dome, on u nás len prespáva, keď je v Bruseli. Nie je dumpster diver, on len odmieta používať peniaze. Až deväť mesiacov chodí po Európe, napoly stopom a napoly pešo, a živí sa len tým, čo mu ľudia dajú. Čas od času pomáha v reštauráciách, kde mu za to dajú najesť, čas od času v hoteloch, kde prespí a umyje sa. Doklady spálil pred policajtmi, keď ho nechceli pustiť cez hranice. Odvtedy je tak trochu kriminálnik, ale vôbec ho to netrápi.

Mal som pochybnosti aj o jeho duševnom zdraví, no po dlhšom rozhovore som si uvedomil, že pre Ibbieho je to už iba normálny život. Taký, ktorý si dobrovoľne vybral. Naposledy som mu ponúkol krajec chleba a zotrvali sme asi v hodinovom dialógu. Až vtedy som si uvedomil, aká chyba bola myslieť si, že Ibbie je len obyčajný bezdomovec.