Lyon a mýty o Francúzoch

Do rubriky Okénka napsal Lukáš Sabovčik (Sobota, 28. duben 2012)

Keď som pred polrokom svojim známym spomenul, že idem na Erasmus do Francúzska, všetci boli viac-menej nadšení. Keď som však dodal, že študovať budem v angličtine, skoro ma vysmiali. Je akosi všeobecne rozšírené, že Francúzi nie sú voči angličtine veľmi ústretoví. Dnes si už nemyslím, že je to pravda, avšak stále existuje o ich kultúre dostatok mýtov, ktoré sú pre cudzincov vďačnou témou na klebetenie.

Vyzbrojený iba chabou francúzštinou som sa pred odchodom prirodzene obával, ako bude moja komunikácia v Lyone vyzerať. Po príchode je nutné vybaviť hŕbu vecí, a to nielen v škole, kde by mali angličtinu ovládať, ale aj mimo nej. Zariadiť si životne nevyhnutné veci ako internet, bankový účet, lyonskú šalinkartu či vybavenie z Ikey dá neznalému francúzštiny (a mierne znalému angličtiny) poriadne zabrať. S používaním angličtiny vo francúzskej spoločnosti to však nie je taká katastrofa, ako si všetci myslíme.

Takmer každý, či už v obchodoch alebo na ulici, je ochotný poradiť. Ak neoplýva plynulou angličtinou, ovláda aspoň základné frázy a ako-tak sa vykokce. U niektorých ľudí som mal dokonca pocit, že si pri cudzincoch cvičia svoju „zér“ a „zis“ angličtinu radi. Skúsme len porovnať, koľko náhodných okoloidúcich či predavačiek v potravinách ovláda základy anglickej komunikácie v Česku alebo na Slovensku…

Vo všeobecnosti platí, že stačí byť milý. Obyčajným „bonjour“ spraviť dojem a potom okrem jazyka zapojiť ruky, nohy, prípadne iné časti tela, o ktorých si myslíme, že by mohli pomôcť. Napríklad úsmev. Páni sa musia samozrejme usmievať na dámy, ale nič sa nestane, ak venujú úsmev aj inému pánovi. Je celkom pravdepodobné, že to ten druhý pán ocení. If you know what I mean.

Predsudok voči neochote rozprávať cudzím jazykom je teda, zdá sa, neoprávnený. U ostatných však nie sme ďaleko od pravdy, najmä u staršej generácie je povestná francúzska hrdosť. Prejavuje sa aj na univerzite. Trebárs v kurze francúzskej kultúry a francúzštiny sa učitelia sofistikovaným spôsobom snažia presvedčiť študentov, že Francúzsko je najlepšia krajina ak nie vo vesmíre, tak aspoň na zemeguli.

Ďalší pravdivý mýtus je ich nepochopiteľná byrokracia. Niekedy nadobúdam dojem, že sa vo všetkých tých úkonoch vášnivo vyžívajú. Nie je pre nich asi nič zábavnejšie, než posielať zbytočné oznámenia a vyplňovať hŕbu papierov aj pri tých najobyčajnejších príležitostiach. Nehovoriac o rýchlosti, akou všetky vybavovačky prebiehajú.

Niekoľkotýždňové oneskorenia však pre nikoho nie sú problémom a namiesto stresovania sa kvôli byrokratickým záležitostiam, si Francúzi užívajú ich dobré jedlo a víno. Čo je najhoršie, našinec si na to veľmi rýchlo zvykne. Výsledkom je aj toto okienko, ktoré dopisujem takmer týždeň po redakčnej uzávierke. Sypem si popol na hlavu, ale načo sa znepokojovať? „Faire la vie!“