Cześć!

Do rubriky Publicistika napsal Martin Habčák (Sobota, 16. květen 2009)

Delostrelecké granáty dopadajú na obľahnuté mesto zo všetkých strán. Sovieti obsadili letisko, vyzerá to na poriadny malér. Festung Breslau ale musí vytrvať za každú cenu. V záujme vyššieho cieľa preto obrancovia búrajú celú štvrť a počínajú stavať núdzové letisko priamo v centre mesta. Do konca vojny z neho stihnú vyštartovať dve lietadlá. Dnes z neho štartujú tisíce študentov v ústrety vedomostiam alebo alkoholu, každý podľa chuti a možností.

„Jak se staví sen“

Že to po vojne noví obyvatelia Vroclavu nebudú mať ľahké, bolo jasné hneď od začiatku. Čo hovorilo po nemecky a malo rozum, zutekalo ešte pred príchodom frontu, no a čo hovorilo po nemecky a malo vieru, bolo deportované po jeho odchode. Poľskí osadníci tak našli z dvoch tretín poničené mesto duchov, v ktorom už nemohol zdochnúť ani ten povestný pes. Všetky totiž vykapali dávno predtým. Preto dnešní Vroclavčania s patričnou hrdosťou tvrdia, že Nemci za sebou zanechali Breslau a Poliaci z neho nanovo vytvorili Wrocław. Je pritom čo obdivovať- podobne masívne zmŕtvychvstanie zažila snáď už len Varšava. Tá bola pre istotu zrovnaná so zemou úplne.

Budovateľskej horúčke sa samozrejme nevyhlo ani spomínané letisko. V miestach pristávacej dráhy bol vybudovaný rozsiahly bulvár Plac Grunwaldzki, dnes rušná dopravná tepna. Vroclavčania v tomto priestore vsadili na vzdelanie, a tak okolo bulváru zanedlho vyrástlo niekoľko univerzitných budov, ale hlavne internáty – akademiky. Väčšinou sa jedná o sedemposchodové bloky, ktorým dominujú jedny z najvyšších budov v meste – deväťdesiatmetrová Kredka a sedemdesiatmetrový Ołówek. Treba podotknúť, že výhľad na Vroclav z najvyšších poschodí je na nezaplatenie. To by ale autor tohto textu nemohol bývať na siedmom poschodí, v izbe obrátenej von z mesta, s nádherným výhľadom na blízky podnik rýchleho občerstvenia…

Can you live in a pencil?

Túto na prvý pohľad nezmyselnú otázku si kladie azda každý obyvateľ internátu Ołówek, bašty zahraničných študentov. Ich podiel na tunajšej populácii je totiž až osemdesiat percent. Ani takéto alarmujúce číslo však nemôže rozhodiť všemocné tety úradníčky sediace za dverami s nápisom administracja, či nebodaj tety vrátničky okupujúce post na recepcii. V tomto svete totiž stále platí, že bez poľštiny človek ďaleko nezájde. Doslova. A ak by aj náhodou zašiel, je dosť pravdepodobné, že sa už nevráti. Čo by bola určite škoda, pretože v „ceruzke“ sa na rozdiel od susednej čisto poľskej „farbičky“ stále niečo deje. Vzhľadom na zloženie miestneho osadenstva totiž témou dňa nikdy nie je „zajtrajšia skúška“ ale výhradne len „zajtrajšia párty“.

A prečo niekto pomenúva budovy po písacích potrebách? To netuším, ale podľa vzhľadu to rozhodne nebude. Možno tam architekt jednoducho napísal to prvé, čo videl na pracovnom stole. Ja naopak do tohto zápisníku napíšem to posledné, čo stojí za to – krasnale. Kto chce, nech si nájde. Kto nechce, nech nechá tak. Do zobaczenia w przyszłym semestrze.