Najlepšia obrana je útok. V tomto duchu pôsobí publikovaná reakcia docenta Balíka na dlhotrvajúce negatívne ohlasy študentskej obce na tendencie fakulty naberať masy študentov. Argument docenta Balíka by sa dal, s istým zjednodušením, zhrnúť nasledovne: Áno, naberanie miliardy študentov je zlé, pretože si ich tváre nemôžeme zapamätať, ale „vyššie počty študentov [poskytujú] šancu väčšiemu počtu študentov vyniknúť.“ Zároveň sa však nikto tejto šance nechytá. (nevďačníci!, flákači!)

Ponechajme bokom docentov dešpekt voči pracujúcim mimo obor, v rámci ktorého nie je ochotný rozlišovať medzi tými, ktorí pracujú z nutnosti, (koľko existuje v Brne pracovných pozícií, kde si môže študent FSS zarobiť v obore 8000 Kč nutných k životu?) a tými, ktorí pracujú dobrovoľne. Mimo tento argument sa dá s docentom Balíkom súhlasiť. Príprava študentov na kurzy je, myslím si, v mnohých prípadoch minimálna až nulová, seminárne práce sú vo veľa prípadoch písané na poslednú chvíľu (sám som niekoľko takých seminárok odovzdal) a záujem o študijný obor je častokrát študentom minimalizovaný na čisto deklaratívny charakter po piatom pive v krčme pri diskusii o aktuálnej spoločenskej téme súvisiacej s jeho akademickým zameraním.

Pripomeňme si však tiež viac či menej známe pocity študentov v súvislosti so svojou alma mater po mohutnom nábore. Väčšie množstvo študentov nutne znamená menšiu kapacitu a nedostatok miestností a tým pádom minimálny počet seminárnych kurzov, v ktorých je možné viesť diskusiu iným spôsobom ako útržkovitými dotazmi na prednášajúceho. S masou študentov pribúda tiež masa seminárnych prác, ktoré sú opravované doktorantmi, v lepšom prípade garantami predmetov. Čas na opravovanie prác je iste krátky a iných povinností vyučujúcich iste mnoho, a preto je hodnotenie práce častokrát jednoslovné, prípadne sa zmestí do dvoch viet. Takmer nikto nie je nútený dokazovať, že obsah kurzu pochopil a že ho dokáže interpretovať v hlbších súvislostiach, pretože skúšky vo väčšine prípadov testujú znalosť sumy empirických dát a prevládajúca písomná forma skúšky (politológia) značne zužuje možný rozsah otázok.

Pripusťme, že „mainstreamová“ skupina študentov s vlastnosťami opísanými v predchádzajúcich odstavcoch sa skladá z (aspoň) dvoch podskupín. Do prvej zaraďme študentov apriori bez vyššej ambície a záujmu o štúdium, ktorým povedzme „plávajúci“ princíp vyhovuje a akékoľvek ďalšie študijné nároky na nich kladené by boli pre nich na obtiaž. Pán boh (ministerstvo) zaplať za týchto študentov. Do druhej zaraďme študentov, ktorí prišli na FSS s predstavou, že sa jedná o elitnú školu, s vysokou motiváciou zodpovedať všetkým nárokom svojej školy, a ktorí skutočne v prvých semestroch štúdia vynakladajú maximálne úsilie na štúdium. Títo študenti sú však postupom času demotivovaní, ak namiesto rozsiahlej analýzy vlastnej práce získajú dvojslovné ohodnotenie, nebaví ich chodiť na prednášky, ak namiesto zaujímavého a intelektuálne obohacujúceho výkladu sa im dostane prečítania powerpointových slajdov. Považujú za zbytočné sa na skúšku učiť hĺbkovo a poctivo (čítanie prímárnych zdrojov…), pretože si uvedomujú, že obsahom sú častokrát len kompilované dáta z Wikipedie a na „zelenú“ im stačí prečítať si pred skúškou slajdy (princíp Minimax v študentskom podaní – minimálne úsilie s maximálnym efektom). Z motivovaného študenta sa stane demotivovaný a začne splývať s prvou skupinou.

Docent Balík má určite pravdu, ak tvrdí, že väčší počet študentov dáva šancu viacerým vyniknúť, ale je zarážajúce, ak negatíva masovej školy redukuje do problému nezapamätateľnosti študentských tvárí a konštatuje, že masovosť študentom nakoniec vyhovuje. Domnievam sa, že problém nafukovania školy je hlbší, než ten, ktorý uvádza docent Balík. Je to problém, ktorý multiplikuje (v reálnych číslach) množstvo študentov s „plávajúcim“ syndrómom a jeho príčina súvisí s neschopnosťou fakulty kvalitatívne reagovať na narastajúci počet študentov, s prejavujúcou sa absenciou diskusie na kurzoch i spätnej väzby a s nízkymi nárokmi na skúškach.

Ak ekonomicko-správna fakulta, známa svojou masovosťou, organizuje povinné semináre pre všetky svoje áčkové predmety a pre nadpolovičnú väčšinu z nich vyžaduje okrem písomnej aj ústnu skúšku, prečo toto nie je schopná svojim študentom poskytnúť FSS? Iste, problém súvisí s množstvom disponibilných zdrojov fakulty a zväčšovanie kvantity sa v v zásade nezaobíde bez zmenšovania kvality v nejakej miere. Sme si ale istí, že nie je možné zabrániť redukcii väzby kantor – študent v takom rozsahu, ako sme toho svedkami dnes? Ak chce fakulta poskytovať šancu pre viacerých študentov, malo by si jej vedenie položiť otázku, či je zároveň schopné udržať kvalitu výuky, ktorá je predpokladom onej šance. Pre začiatok by mohli byť zavedené ústne skúšky a seminárne skupiny pre áčkové predmety a doktoranti by mohli venovať väčšie úsilie opravám študentských seminárnych prác. Štart by to bol dobrý.

Paľba do nepriateľovej línie je charakteristická pre hru s nulovým súčtom. Moderný management verí, že takúto hru je možné premeniť na hru s nenulovým súčtom, v ktorom súperi spolu komunikujú a kooperujú. Vytvára fakulta podmienky pre diskusiu o súčasných problémoch školy a sú študenti schopní formulovať svoje požiadavky voči vedeniu fakulty? Za pracujúcich (študentov)

blog comments powered by Disqus