Libanon na prvý pohľad | Halas Časopis studentů Fakulty sociálních studií. 25. ročník

Libanon na prvý pohľad

Do rubriky Okénka napsal Michal Mitro (Čtvrtek,  5. květen 2011)

Příletová hala na Beirut international airport, 14. února 2011, dvě hodiny odpoledne. Sporo odeté ruské slečny fajčia pri odpadkovom koši, hneď vedľa nápisu NO SMOKING. Pripaľuje im týpek v maskáčoch. Tých je to asi dvacet až třicet. Ešte zopár nenápadných ľudí, kňaz a ja. Hala sa pomaly vyprázdňuje, no ja nie a nie sa dostať von.

„Show me your passport!“ oslovil ma jeden z tých maskáčových s červenou baretkou. " Now wait", vraví mi a odchádza s mojím pasom. Čakám hodnú chvíľu, čo ma núti hýbať sa z miesta na miesto. Toto moje pohybovanie upútalo pozornosť ďalších maskáčových (ja naozaj neviem, ako by som ich presnejšie identifikoval. Maskáče s baretkou tu nosí kde kto). Ocitol som sa v akejsi „kancelárii“. Stôl, tri plastové stoličky, pět ľudí a uklízečka.

„Mišél,“ hovorí mi. „Michal,“ hovorím mu.

„Where do you stay tonight?“

„Hmmm… I don't know. I just arrived.“ How am I supposed to

know?? „Here, perhaps?“

„HERE? You CAN'T stay here! You HAVE TO reserve a hotel!“

‚uffuff…,‘ myslím si. „How much is the cheapest one?“.

„/nechutná cifra/“

„ufuuuuuuu,“ teraz už nahlas.

„How much money do you have?“

„Padesát euro“

„Padesát EURO? What do you want to do with padesát euro in Lebanon?“ pýta sa ma zaskočený. A oči sa mu posmešne rozžiarili.

„Well. I have some credit cards as well. I can withdraw some money later.“

Pozerá sa podozrieva. Hovorí „You have to book a hotel“. Hovorím: „But can't. I just stay here tonight and tomorrow I'll go to my friend's place?“

„OK Mišél, you don't have any reservation. GO BACK TO SLOVAKIA!“ Zavrie môj pas a hodí ho na stôl, čím sa mi zrejme snaží naznačiť, že je king.

Ústa mám otvorené, ale nič nevravím. Očividne si to užíva. „No do p…“, vravím polomŕtvy. Nikto mi nerozumie. Hamdillah.**

Asi po štvrť hodine ich to prestalo baviť. Začal som byť nahnevaný a už to nebolo ono. už som nebol tá bezradná kôpka ťavieho trusu zaschnutá v rohu príletovej haly. Dovlil som si zvýšiť hlas: “Why are you so mean to me? What did I do to you?”

Zvážnel. Ale to len preto, že už nebolo na čom sa smiať. „Halas!“

Dostal som svoj pas. Do svojích papierov si napísali, že spím u mojej kamarátky. Opúšťam príletovú halu a rozmýšľam, na ktorej lavičke sa mi bude asi najlepšie spať. Cez sklo ma oslovil mladý pán colník: „Mišél?“ „Yes?“ „Welcome to Libanon“.

___ **Hamdillah – praised be the God; Bohu vďaka. ***Halas – that's it (v libanonské arabštině asi nejpoužívaněj­ší slovo)

blog comments powered by Disqus