Vyjádření autorky k reakcím na článek „Festival o domorodcoch ukázal, že o Rómoch toho stále veľa nevieme“

Do rubriky Fakultní ruchy napsala Katarína Bradáčová (Pondělí, 17. prosinec 2012)

Po uverejnení článku Festival o domorodcoch ukázal, že o Rómoch toho stále veľa nevieme sa spustila lavína negatívnych komentárov. Každému človeku, ktorý vie aspoň minimum o tejto problematike je jasné, že začínať debatu na podobnú tému je zradné. Minimálne sa dá očakávať diskusia trvajúca dlhé hodiny.

Na festival o domorodých ľuďoch som bola vyslaná s cieľom napísať reportáž. Akosi automaticky som zvolila rómsku tematiku, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Z toho množstva tém, ktoré festival ponúkal, sa práve táto najviac vzťahovala k tomu, čo sa na našej fakulte učí, a zároveň sa už dlho omieľaný film venoval Rómom zo Slovenska.

Z negatívnych reakcií, ktoré som si mala možnosť prečítať po vydaní článku, mi vyplynulo jedno: údajne som si bez akéhokoľvek bližšieho poznania, ovplyvnená mediálnou masou, spravila názor na rómsku otázku. V skutočnosti to tak nie je. V minulosti, ako príležitostná členka organizácií Iuventa a Informačného centra mladých (ICM), ktoré sa okrem iného venujú aj pomoci etnickým menšinám na území Slovenska, som sa zúčastňovala besied, akcií a projektov, ktorých cieľom bolo pomôcť. Slovo pomôcť by som rada zvýraznila.

S rómskou otázkou som sa stretla niekoľkokrát. Dokonca aj fyzicky, naživo. Možno som to robila z vlastného presvedčenia, možno som chcela mať pocit zadosťučinenia, ale v prvom rade som chcela niečo zmeniť k lepšiemu. Ťažko sa však niečo mení, keď to adresát odmieta. Po niekoľkých fyzických útokoch, odmietavom postoji a vulgarizmoch sa bojový duch nejako vytratil. Tvrdím teda, že som sa s ničím pozitívnym v tejto problematike ešte nestretla. Ak sa tak niekedy stane, budem len rada.

Otázky, ktoré som v článku položila, vyvolali asi najväčší rozruch. V kontexte s filmom ich pokladám za opodstatnené. Uznávam však, že mohli byť podložené konkrétnymi argumentami z filmu, aby čitatelia lepšie porozumeli, čo sa im snažím povedať.

Dokument bol do značnej miery skreslený. Myslím totiž, že životné podmienky na sídlisku Luník IX sú katastrofálne. Ľudia tam žijú bez elektriny, tečúcej vody či kúrenia. Nesúhlasím však s tvrdením, že slovenskí Rómovia boli na toto miesto násilne „odsunutí“. Sídlisko a panelové domy boli postavené pre Rómov a iných z toho dôvodu, že životné podmienky v pôvodnej rómskej osade boli na veľmi nízkej úrovni. Nové byty zo začiatku disponovali kompletným zariadením. Nachádzali sa tu funkčné rozvody elektrickej energie, vodovodné potrubie a podobne. Pomocných rúk je dosť, či už fyzických, alebo vo forme peňažných príspevkov. Dostatočne zreteľným dôkazom sú napríklad, už spomínané, stavby sociálnych bytov, ktoré títo obyvatelia dostávajú (takmer) zadarmo. Iným ukazovateľom je funkcia splnomocnenca pre rómske komunity. Túto pozíciu na Slovensku zastáva Peter Pollák. Aktívne sa podieľa na riešení rómskej otázky a konzultuje tieto problémy s predstaviteľmi vlády. Do tretice môžem ešte spomenúť zavedenie „motivačných príspevkov“, ktoré poberajú rodičia rómskych detí za to, že sa ich dieťa zúčastní školskej výuky, čiže prakticky za to, že chodí do školy. Školská dochádzka je ale na území Slovenska povinná do šestnásteho roku života dieťaťa a trvá 10 rokov. Každý rodič, ktorého dieťa sa povinnej školskej výuky programovo nezúčastňuje, teda porušuje zákon.

Tak, ako to už bolo v inkriminovanom článku uvedené, zopakujem aj tu. Film, ktorý som videla, ma skutočne nahneval a svoj postoj nezmením. Príliš veľakrát som bola priamou účastníčkou konfliktov a ešte viackrát som narazila na odpor. Tento komentár teda píšem z dôvodu, aby som všetkým, ktorí spustili vlnu negatívnych komentárov, ale aj ostatným, vysvetlila moje počínanie.

Zostávam verná teórii, že ak sa majú diať zmeny na oboch stranách, obe strany musia v prvom rade chcieť.

Stanovisko šéfredaktorky časopisu Halas k celé problematice nejdete tady.